Věda a technika

@Jab (02.10.2020 19:27): Ja si myslím, že to, ako to vyznelo je dané osobnou interpretáciou a vlastným postojom k životu. Mne to naopak vyznelo až trochu nadmieru optimisticky, čo vychádza z toho, s čím sa ja identifikujem v živote. Ak by som sa mal zaškatuľkovať tak som akýsi amalgám práve Camuovského existencializmu v kombinácii s Hegelovským idealizmom. Z môjho pohľadu sa to celkom logicky dopĺňa a nevnímam v tom rozpor. Príde mi to ako keby v mojom prípade bolo "vo mne" to Camuovské vnímanie externých aj interných vnemov (napr. vo svete je toľko krásy, ktorú ľudia nevnímajú alebo ich nezaujíma, lebo na to nemajú čas alebo si nechcú dať námahu alebo nie sú v ekonomickej pozícii, aby sa zastavili a "nadýchli tej vône kvetov), ktoré ale v pragmatickom slova zmysle pôsobí absurdne a je podstatné len v rámci vlastnej individuality, pričom reč je priveľmi obmedzený spôsob komunikácie, aby sme mohli sprostredkovať naše vnímanie, cítenie a jednotlivé nálady druhej osobe - a tu už je reakcia na okolie v podobe hegelovho absolútneho idealizmu, kde vidíme nejaký zmysel, ale ten zmysel je naša subjektívna projekcia reality, ktorá sa nemusí stretnúť nielen s úspechom a už vôbec nie s naplneným toho absolútneho idealizmu. No a v tom bode znova prichádza na scénu Camus, ktorý vidí absurdnosť v tom, byť nadšený z farieb, ktoré tam iní nevidia a nasledovať svoj absolútny subjektívny idealizmus, ktorý nedokáže byť nikdy naplnený nielen pre svoju absolútnosť, ale i pre krátkosť ľudského života, obmedzenosť praktických zdrojov, obmedzení nastavených spoločnosťou a jej morálkou a jej nezdielateľnosti pre absenciu absolútneho spôsobu reči a pre subjektivitu daného ideálu. Keď tak nad tým uvažujem, tak existencializmus je istým ironickým a skeptickým pokračovateľom Hegela (viacerí existencionalisti v tomto Hegela vysoko uznávali) a jeho interpretácie bytia.

Tl,dr: čo vlastne dokážeme robiť so súcnom, ktoré považujeme za krásne? Je to ako byť doživotne spútaný v cele a uvedomiť si krásu toho, čo vidíme za oknom.

Inak to som aj podotkol, že svoj, z niekoho pohľadu, zhýralý život, bol pre Camusa len krátkodobým únikom do povrchných slastí. Myslím, že bola pri ňom aj nejedna historka, o tom, ako získal nejakú krásnu milenku na svoju charizmu a reči, ale absolútne do nej nedokázal pretaviť niečo z toho, čo považoval on za krásne alebo hodné obdivu ako napr. umenie, ktoré ju míňalo. Priznám sa, že Camusov postoj k láske nemám úplne naštudovaný, ale vždy mi prišlo, že typický noirový hrdina a herecké polohy ala Humphrey Bogart vlastne emulujú práve Alberta Camusa. :))

@Jab (02.10.2020 17:28): Ktoré veci si pamätáš inak alebo sú nedovysvetlené? Samozrejme zhrnúť niekoho ako je Camus do pár minút dlhého videa je ťažké, ale súhlasím s tým, že mal literárny talent. Odporúčam jeho Mýtus o Sizyfovi.

Sartre mal problémov viac, z literárneho hľadiska mal veľký problém udržať kontinuálnu myšlienku. Mám dlhodobo rozčítaný jeho pokus o autobiografiu "Slová" a je to naozaj pokus, pretože začína ako biografia, ale následne skĺzava k románovosti a neriedenému toku (nielen) filozofických myšlienok a mení tak úplne významy, na ktorých kniha začínala. Samozrejme aj v jeho biografickej časti sa nájdu momenty a udalosti, ktoré reálne nemajú veľký vplyv na nič alebo nie sú pre čitateľa zaujímavé.

Najväčším problém Sartra však podľa mňa bolo to, že jeho radikálne vyhraňovanie bolo čiastočne spôsobené jeho vlastnými ľudskými limitmi. Na jednej strane nebol žiaden fešák, práve naopak - nízky, škúľavý muž nepeknej tváre, ktorý zároveň pochádzal z asertívnej Štrassburgskej rodiny, ktorá mala mentalitu skôr nemeckého než francúzskeho typu, za čo mohla strana jeho matky, predovšetkým prostredníctvom starého otca, ktorého rodina reálna bola prusská a on bol známy obchodník a manažér. O to silnejšia bola tá pozícia, že jeho otec umrel, keď bol mladý a ambiciózna praktickosť a staromódnosť starého otca sa bila s povahou Sartra. A tu je podľa mňa jeho vymedzenie sa voči kapitalizmu. Pre to ako vyzeral mal problém aj s dvorením a úspechom u žien a hoci mal dlhší vzťah s francúzskou filozofkou Simone De Beauvoir - ktorá síce bola existencionalistkou, ale aj silným odporcom "tradičných hodnôt" a manželstva a predstaviteľkou emancipácie francúzskych žien. Myslím si, že Sartre ju na jednej strane obdivoval, no na druhej strane to bolo pre neho extrémne problematické, byť vo vzťahu. Aj z jeho textov vyplýva, že nebol typom človeka, ktorého by si niekto vybral za priateľa.

Naopak na druhej strane stál Albert Camus, ktorý bol vďaka svojim už ranným dielam populárnym autorom a veľmi pohľadným mužom, ktorý mal úspech u žien čiastočne mu možno prisúdiť aj isté bonvivánstvo a bohémstvo, ktoré sa ako stereotyp pripisuje francúzskym autorom staršej generácie. Preto aj ich vnímanie existencializmu a schopnosti písať o nich vychádza z úplne iných základov. Zatiaľ čo Sartre sa potreboval pre nedosahovanie zmyslu z dôvodu vlastných limitov a limitov, ktoré on vnímal (alebo si namýšľal) vo svojom okolí, radikálne vymedzenie (odtiaľ aj jeho radikálna sloboda) a nešťastne ju hľadal v protipóle komunizmu, ktorý v podstate nikdy nezažil. Myslím si, že Camus vychádzal skôr z toho, že nenachádzal naplnenie v tom čo sa mu dostávalo, dvorenie, popularita, alkohol a fajčenie - veci, ktoré doteraz mnohí ľudia pokladajú za zmysel a ambíciu trávenia času mu nedávalo dostatočný stimul a asi to bolo pre neho povrchné, no pre neho to bolo nielen niečo naučené, ale aj niečo, čo mu "išlo dobre" a vytváralo mu komfort zónu, ktorá ho však nenapĺňala. Predpokladám, že s tým súviseli i depresie. V jeho cudzincovi čiastočne vidieť aj to, že tie morálne hodnoty, ktoré pre jeho postavu strácajú zmysel častokrát nemajú hodnotu, ani pre tie ostatné postavy ako jeho matka, či kňaz, ktorí sú pohoršení a snažia sa ho dostať na "správnu cestu", pretože pre nich sú morálne hodnoty naučené dogmy a princípy, ktorým nekladú otázky a nepochybujú o nich. Ako dieťa, ktoré je naučené nechytať sa sporáka, lebo sa popáli a popálenie znamená bolesť a inú hodnotu ako "necítiť bolesť" v tom nevníma. Rovnako je tá morálka len poslušnosťou pohodlnosti a nie je tam spytovanie, ako veľmi je správna či dávajúca vôbec zmysel.
No a samostatná téma je inheretnosť ľudskej nátury, o ktorej tiež píše. :)

K Sartrovi by som ešte dodal, že u neho celkom fungujú jeho naozaj krátke eseje/myšlienky, v ktorých sa nestihne stratiť a medzi moje obľúbené patrí aj to, že hoci to tak nenazval, riešil confirmation bias slovami, že poradiť sa ideme vždy len vtedy a za tými ľuďmi, ktorí nám povedia to, čo chceme počuť.

Inak neviem, čo znamená eman, ale Kierkegaarda nemám rád, na základe tých vecí, ktoré som od neho čítal. :)