Kultura

@Kunick (22.05.2023 20:20): Ahoj,

Toto je niečo, čo som ako kritiku na jeho dielo počul, a ani na databázi nie si jediný, kto si to myslí.

Napriek tomu ja som si tam nejaké problémy s tempom nevšimol (s výnimkou už povedanej druhej knihy), ba práve mi prišlo, že Sapkovi hridnovia si ani poriadne nevydýchnu a zase sú hnaní príbehom niekam daľej. Ale teda súhlasím, že v tých situačných scenách vyniká.

O Pilipiukovi som počul, ale nič osm od neho zatiaľ nečítal, takže vďaka za tip. No a snáď sa na tom zraze uvidíme :)

 „Zastav koňa. Musím ťa upozorniť. A vystríhať. - Počúvam? - Sme dvaja klerici na ceste, takí nevzbudzujú podozrenie ani záujem. Ak sa správajú normálne. Ako sa na klerikov patrí. - To znamená? - V hostinci si berú vždy jednu izbu s jednou posteľou. Ide o náklady. Väčšinou. - Rozumiem. A vystríhať si ma chcela pred čím? Rixa sa nahlas rozosmiala.“      

(Andrzej Sapkowski – Husitská trilógia)

V prvom rade musím poďakovať Adolfovi, že ma na tieto knihy navnadil tým, že ich sám začal čítať po tom, čo som mu ich vychválil (kúpené ich mám už roky) – a tak ma naštval, že sa do série pustil skôr, ako ja (napriek tomu, že som si v tej dobe chcel dať od kníh na chvíľu pokoj), že som si povedal, že to len tak nenechám!    


Zároveň to bol ideálny podpich, pretože ak nie teraz, keď zážitky z čítania môžem zdieľať s priateľom bez obáv zo spoilovania, tak kedy? Už dlho sa mi nestalo, aby som za necelé 2 mesiace prečítal 1500 strán – naposledy na výške pri čítaní Zaklínača :)      

Sapkowski sa do písania trilógie pustil hneď po tom, čo po viac než 10 rokoch dopísal svoj Opus Magnum , Zaklínača. Keďže autor bol v tej dobe už zo Zaklínača unavený, chcel napísať niečo kratšie a oveľa viac zasadené v histórii. Husitskú trilógiu si strihol s chuťou a na diele je to poznať: prvé dve knihy dokončil každú za rok, a poslednú, ktorú potreboval nechať dlhšie vyzrieť, za dva.      

Mňa osobne celá táto séria zaujala práve preto, že som netušil, že na husitov boli vyhlásené križiacke výpravy! Netušil, alebo už zabudol a vďaka týmto knihám sa mnohé podozvedal zábavnou formou. A zaujalo ma to natoľko, že niektoré veci som si počas čítania dohľadával na internete (a naučil som sa nové slovenské slovo! Osíkať – zrejme starší variant ocikať, omočiť).      

Rovno spomeniem, že prostredná kniha bola trochu slabšia – v druhej tretine toho bezcieľneho potulovania postáv a postávania v každej krčme bolo už trochu moc. Avšak zrejme práve preto si Sapkowski nechal dlhší čas na poslednú knihu, aby príbeh mohol viac vyzrieť a tá už od začiatku chytí dych a nepustí. A za toto tlieskam – slabšiu strednú časť, ale silný začiatok a záver príbehu rozhodne dokážem odpustiť, naopak už nie.
 
Sapkowski si očividne domácu úlohu o histórii urobil a kniha je plná faktických informácii o bežnom živote a problémoch vtedajších ľudí, ale aj okultných, bylinárskych a alchymistických poznatkov, ale len natoľko, nakoľko si to vyžaduje príbeh. Tí znalejší histórie si určite všimnú niektorých anachronizmov, a keby aj nie, autor sa k niektorým z nich priznáva v poznámkach.      

Pri druhej knihe, začínajúcej sa v Prahe, som vrnel blahom, lebo opisy boli natoľko presné, že som mal chuť otvoriť si mapu Starého mesta a chodiť prstom presne tam, kam príbeh zavedie hrdinov (“Toto poznám! V tejto ulici som bol!”). Fantastický element tie knihy len “lízne”, dovolím si tvrdiť, že je tam prítomný podobným spôsobom ako v neskorších dielach Juraja Červenáka.      

A prekvapilo ma aj nečierno-biele zobrazenie inkvizície – človek by očakával jej zobrazenie ako tmárskeho a spiatočníckeho uskupenia, a tak nejako celkovo zobrazenie Cirkvi ako zhýralej a skazenej, v príbehu reprezentovanej Vroclavským biskupom, ktorá je v kontraste s dobovo adekvátnym Gregorzom Hejnczem, vrchným inkvizítorom a vyslancom Ríma, ktorý bojuje proti heréze (Valdénci, Katari), ale nie je taký hlúpy, aby sa nechal oklamať udaniami z osobných pohnútok alebo videl herézu všade a k fyzickému nátlaku sa uchyľuje len vo výnimočných prípadoch (teda tak, ako sa podľa oficiálnych dokumentov chovala v procesoch Cirkev samotná a autor ich má rozhodne naštudované) a ich rozhovor o vplyve násilia, kedy Hejncze vyčíta biskupovi, že história si kvôli ľuďom ako on bude pamätať len to zlé, považujem za konverzačný vrchol knihy.      

Taktiež to, že husitské hnutie to síce spočiatku myslelo dobre (výzvy k chudobe kléru, kritika niektorých cirkevných predstaviteľov), ale aj ono postupne skĺzlo k terorizmu (plienenie, vypaľovanie dedín) a začalo sa drobiť medzi sebou (umiernení vs. sirotkovia a táboriti).      

Knihy sú neskutočne sviežo napísané – už v prvej knihe robí autor s postavami psie kusy a nenechá Vás na pochybách, že pri čítaní tohto príbehu sa nudiť nebudete. Pri humorných scénach (exorcizmus, scéna s vypočúvaním vodníka, pohľad na husitov v zahraničí) som sa smial nahlas.    

To, že môžem oceniť sviežosť autorovho štýlu, je vďaka absolútne špičkovému prekladu Karola Chmela, ktorý sa vyrovná českému prekladu Zaklínača – bez preháňania. Toto je jedna z mála slovenských kníh s výborným prekladom, ktorý odporúčam všetkými desiatimi.      

Som vlastníkom pôvodného vydania v Slovarte, na ktoré nedám dopustiť, no prednedávnom Lindeni vydalo nové vydanie s tým istým prekladom, ale s takýmito nádhernými obálkami z pôvodne španielskeho vydavateľstva Alamut, ktoré tým pádom to zo Slovartu prebíja na plnej čiare.    

Jediná vec, čo mi v knihe chýbala, bola mapa: autor mapu v knihe nechcel, vraj čitateľ, ktorý chce, si takéto veci bude vedieť dohľadať v archívoch – takýto názor považujem za prežitok a mne natoľko k čítaniu chýbala, že som si nakoniec vygooglil, že nejaký fanúšik spravil interaktívnu mapu k celej trilógii!
 
Naozaj Vám odporúčam vytlačiť si ju, pomáhalo mi to pri orientácii v príbehu a určite by som v budúcich vydania ocenil nejakú peknú vytlačenú mapu na predsádke, ako býva zvykom.      

Výborná séria a Sapkowski presne taký, akého si ho pamätám (4/5*).