@Red (26.08.2024 21:51): DH je bohužiaľ príliš malá na to, aby relevantne reflektovala indie hry, sám vidíš, že tu frčia buď staré hry, na ktoré sa viac spomína, než sa hrajú, alebo z nových hlavne AAA a AA tituly. Ja teda indie hrávam celkom dosť a častokrát si tú hru musím sám pridať a som jediný hodnotiaci.
Lenže pri roleplayovaní sú očakávania aj od hrdinu, jasné, je to viac anonymné, ale stále si pasovaný do určitej množiny rolí, ktoré v tej hre môžeš zastávať a to sa deje aj pri konkrétnych postavách ako Harry v Discu, Geralt vo Witcherovi alebo aj hrdina v Gothicu. Ide skôr o to, ako vieš s tými možnosťami vynaložiť. Mne napríklad na veľa RPG vadí, že tam ako keby vytvorená a častokrát ani preddefinovaná postava nemala žiadnu rodinu - žiadni rodičia, súrodenci, bývalé lásky, ujovia a tety. Zvyčajne je to výnimočné, ale to vie tiež dotvoriť atmosféru, napr. v Dragon Age II to za mňa fungovalo fajn. A niekedy taká tá situácia, kde sa z nejakého dôvodu zmení život postavy naruby to tiež vyžaduje, napr. vo Vampire the Masquerade Bloodlines bol pre mňa malý, ale silný moment, keď ťa v istej časti hry spozná žena na ulici ako blízka osoba. Takýchto vecí by som v hrách chcel viac, pretože dodávajú tomu určitú prirodzenosť. A tým mierim k tomu, že to je celé iba o tom, ako dobre to autori vedia napísať a spracovať a dať hráčovi možnosti. Hra s preddefinovanou postavou ako to Disco Elysium častokrát ponúka oveľa viac možností roleplaya a rozvoju osobnosti, než mnohé hrdinské eposy, kde vlastne to rozhodovanie neexistuje a častokrát neexistuje ani osobnosť hráčovej postavy.
Lenže pri roleplayovaní sú očakávania aj od hrdinu, jasné, je to viac anonymné, ale stále si pasovaný do určitej množiny rolí, ktoré v tej hre môžeš zastávať a to sa deje aj pri konkrétnych postavách ako Harry v Discu, Geralt vo Witcherovi alebo aj hrdina v Gothicu. Ide skôr o to, ako vieš s tými možnosťami vynaložiť. Mne napríklad na veľa RPG vadí, že tam ako keby vytvorená a častokrát ani preddefinovaná postava nemala žiadnu rodinu - žiadni rodičia, súrodenci, bývalé lásky, ujovia a tety. Zvyčajne je to výnimočné, ale to vie tiež dotvoriť atmosféru, napr. v Dragon Age II to za mňa fungovalo fajn. A niekedy taká tá situácia, kde sa z nejakého dôvodu zmení život postavy naruby to tiež vyžaduje, napr. vo Vampire the Masquerade Bloodlines bol pre mňa malý, ale silný moment, keď ťa v istej časti hry spozná žena na ulici ako blízka osoba. Takýchto vecí by som v hrách chcel viac, pretože dodávajú tomu určitú prirodzenosť. A tým mierim k tomu, že to je celé iba o tom, ako dobre to autori vedia napísať a spracovať a dať hráčovi možnosti. Hra s preddefinovanou postavou ako to Disco Elysium častokrát ponúka oveľa viac možností roleplaya a rozvoju osobnosti, než mnohé hrdinské eposy, kde vlastne to rozhodovanie neexistuje a častokrát neexistuje ani osobnosť hráčovej postavy.