Diskuze

@Ria Kon (18.08.2022 16:26): Nie, to som nikde nenapísal, že to má mať kultúrny dopad na akademickom poli. To nie je pre mňa jediný druh zábavy. :D Ja by som jednoducho len chcel príbehy, ktoré nie sú extrémne morálne plytké a čiernobiele (ak to naozaj nie je nejaká rozprávka) a nemám z nich neustály pocit deja vu, že je to len variácia na to isté. Inými slovami, chcem niečo aspoň v niečom nové a nie stokrát videné.

Zoberme si RPG, strašne veľa fantasy RPG pracuje neustále s tolkienovskou high fantasy a musí tam mať elfov a trpaslíkov. Pritom existuje napr. podžáner new weird v literatúre, ktorý na poli videohier takmer neexistuje, povedal by som, že tam jemne zasahuje napr. Planescape: Torment alebo Torment: Tides of Numenera, prípadne aj so svojim magickým realizmom Pathologic. Čiže fantasy od slova fantázia ako keby jednoducho xkrát recyklovala to isté, miesto toho, aby prišla s tou fantáziou.

Ďalší problém je čiernobielosť postáv a udalostí, kde sú v podstate od začiatku rozdané karty a napr. u Bioware je tento až pokrytecký problém, kde hlavnú postavu stavajú do pozície morálnej autority, hoci logicky na to nemá ani background.

A ďalší problém je zachraňovanie sveta/galaxie/vesmíru/kráľovstva. Toto ma častokrát štve asi najviac. Aj keď hra môže skĺznuť do určitého megalomanstva a epickosti, čo nemusí byť na škodu, tak má oveľa radšej osobnejšie príbehy, kde ten problém nie je záchrana sveta, ale osobný zisk alebo vyriešenie osobnej krízy. To bol napr. aj spomínaný Planescape Torment. Alebo keď už ideme zachraňovať svet, či mesto, tak sa mi páči ako v istom bode príde dekonštrukcia tohto mýtu a to sú práve tie pekné plot twisty, ako v prípade Arcanum, kde hra od začiatku hráčovi tlačí do hlavy po vzore high fantasy ako je chosen one a reinkarnácia, až do momentu, keď osobne stretne Nasrudina a zrazu to celé padne ako domček z kariet alebo v prípade Vampire the Masquerade Bloodlines, kedy celé LA je v napätí z objavenia prastarého upíra, ktorý môže priniesť gehennu, teda chaos a apokalypsu, ale vo výsledku to boli perfektné intrigy a falošný poplach alebo RPG hra, ktorá do tohto spadá, ale nechcem ju menovať, ale potrebujem dať najavo spoiler - kde sa hráč celú hru ženie za zastavením záporáka až kým nezistí, že záporák je vlastne mŕtvy.

Inými slovami to hrá Bioware strašne safe a neskutočne sa opakuje. Moja najobľúbenejšia hra je Baldur's Gate 2, lebo mi otvorila nové možnosti a ukázala hry v inom svetle (napr. spoločníci s vlastnou osobnosťou), veľmi obľúbený je Knights of the Old Republic, kde človek vidí Star Wars konečne v poriadnom RPG s vtedy fakt výborným plot twistom (to bolo netradičné napr.) a s nazretím na svet SW trochu inak. Ale od toho momentu išli podľa jednej formulky, ktorá sa začala zjednodušovať a zjednodušovať a neustále dookola opakovať, až je to smutné.

No a tie rádoby "morálne dilemy" v Mass Effecte 90% času nie sú morálne dilemy, preto je jasne dané, čo bude výsledkom rozhodnutia A a rozhodnutia B a sú z hľadiska západnej morálky častokrát pozitívne vs negatívne, čiže jednoznačná voľba preto, že sa jedná o protipóly. Ale tých 10% času tam tie morálne dilemy sú a sú fakt dobré, len mám bohužiaľ pocit, že sú dobré skôr "omylom", lebo si možno neuvedomili tie implikácie a podľa mňa jedna z najlepších je v ME 2, keď sa má Shepard rozhodnúť, či určitú skupinu Gethov preprogramuje na chovanie ako majú Legionovi gethovia alebo ich zničí. 

Čo sa týka Gateway, tak nesúhlasím, tá kniha bola oveľa viac o materializme, americkom sne (Gateway bol ako zlatá horúčka a naivný pocit, že sa dá rýchlo zbohatnúť) a o tom, čo sú ľudia schopní obetovať a kedy je to už veľa. A o tom, čo má vlastne pre človeka tú hodnotu a ako ju častokrát objaví, až keď to, čo pre neho malo hodnotu, stratí.

@Ria Kon (18.08.2022 14:12): Tak jasné, osekať sa dá všetko, tak sa vlastne analyzujú významy a niekedy sa zjednodušuje. Problém je, že Mass Effect z hľadiska príbehu pre výklad nepotrebuje byť nejak osekávaný, pretože je pomerne jednoduchý a osekaný v jadre a nejakej ambivalentnejšie a hlbšie myšlienky obsahuje minimálne.
Tak sci-fi sú častokrát o tom, ako sa s nejakým vedeckým objavom vyrovnáva ľudská myseľ alebo ľudská spoločnosť, takže práve ak absentuje psychológia postáv alebo nejaké to filozofovanie, tak to vlastne pôsobí skôr neprirodzene, že to v tých ľudí alebo spoločnosti nevyvoláva ľudské reakcie.
A neviem, čo konkrétne ti z toho prídu "klišé filozofické myšlienky", to by chcelo konkretizovať.
Ja som to každopádne použil ako príklad toho, že Mass Effect aktívne čerpá zo sci-fi literatúry, tv a filmov a napriek tomu, že to robí pomerne doslovne a vytvára tak celkom funkčnú space operu. Ale v rámci hier alebo kultúry by som príbeh určite nepovažoval za niečo viac, už len pre tú čiernobielosť a ďalšie zachraňovanie celej galaxie pred bubákmi.

@Charllize (18.08.2022 12:31): Tú knihu som čítal a loď tam nie je záporák. Loď tam nemá svoje vedomie, je to len prázdna vesmírna loď, ktorá má zadané nejaké funkcie. Problémy, ktorým tam čelia hrdinovia sú problémom podobným prírodným živlom, či už roztopený ľaď a vlny spôsobené odstredivou silou a ďalšie. Ani počasie, či neschodný horský terén predsa nepovažujeme za záporáka, pokiaľ nie je nijak personifikovaný alebo ovládaný inou silou, v tom prípade by bola záporákom tá druhá sila. 

Mne to jednoducho prišlo ako twist strašne nasilu. Len aby mohli dať plot twist na niečo, čo by hráč nepredpokladal, ale už to v hre videl. Idea s reapermi, ktorí vyhladzujú inteligentný život naopak vôbec zlá nebola, len jej motivácie v ME3 boli stupídne pre niečo, čo malo mať xy skúseností a vyššiu inteligenciu.

@Ria Kon (18.08.2022 11:58): To platí pre mytológiu a náboženské texty, ktoré sú alegóriami a metaforami. Mass Effect síce svoju vlastnú mytológiu má (napr. DLC k ME 3 Leviathan), nepracuje s ňou však tak často a do hĺbky a v rámci deja máme nealegorickú doslovnosť. Tieto alegórie alebo archetypy nie sú navyše nositeľom príbehu sami o sebe, sú len trópami, ktoré sa zvyknú využívať, častokrát aj pre zjednodušenie narácie. Z hlavy mi príde, že jediné, čo do toho spadá je možno červený koniec Mass Effect 3 ako symbol obety. To s čím ME pracuje je skôr výcuc z klasickej sci-fi literatúry (Citadela napr. ako Gateway od Frederika Pohla) alebo tv a filmovej tvorby (Babylon 5, Star Wars, atď...).
Jasné, tá hrá má určité archetypy, ale tieto archetypy sú skôr moderného charakteru a dajú sa považovať za klišé. Mne totiž prišlo veľa vecí v rámci ME príbehu (hlavne celá jednotka) ako veľké klišé. Sila celej série, ktorá ma bavila, podľa mňa spočíva skôr v tom, že nikto predtým neurobil AAA space operu a ono je to celé samo o sebe zábavné, bavili ma postavy, lore má potenciál (hoci nevyužitý), atmosféra tiež ušla, ale pri príbehu som xkrát gúľal očami a v jednotke som sa pri prvom hraní dokonca nahlas rozosmial, keď som na Virmire zistil, že hlavným záporákom je vlastne vesmírna loď :D. To je možno trochu aj bremeno, ktoré si na seba Bioware zobralo a urobilo z neho klišé od prvého Knights of the Old Republic, keď začali robiť to, že všetky ich hry mali niekde v 3/4 hry obsahovať jedno "šokujúce" odhalenie.

@stepankoby1 (17.08.2022 21:29): Podľa mňa Ashley blbka je, v jednotke extrémne, v dvojke trochu, v trojke som s ňou veľa času nezabíjal. A Miranda je trochu mrcha a asi najväčší narcis zo všetkých ME companionov.

Keďže v RPG sa snažím roleplayovať za seba, ak je to možné a vždy teda hrám chlapov, tak ma jedine mrzí, že Samantha Traynor nie je aspoň bi, lebo povahovo mi prišla veľmi super. A ešte má aj super sexy hlas. :)