Nejlépe hodnocené komentáře

V prvom rade gratulujem tvorcom, že ma počas hrania dokázali nasrať tak, ako už dávno nikto. Tak, že som mal chuť ovládač vyhodiť z okna, rozdupať ho a spáliť (približne v tomto poradí). Ale pekne postupne.

Trek to Yomi je predovšetkým triumfom audiovizuálu a atmosféry. Po tejto stránke sa hre nedá veľa vyčítať. Pôsobivá grafika a štylizácia, dokonalá hra svetla a tieňov, nádherné animácie. Paráda. Výborný je aj dabing a atmosféra, ktorá sem-tam prerastá až do mierneho hororu. A tým pozitíva končia a nastupuje full horor herný.

Príbeh je otrasná a hlúpučká vata a hlavný hrdina nesympatický imbecil, ktorému som mal chuť katanou rozseknúť lebku. Mimoriadne idiotské sú tiež dialógy, ktoré pozostávajú len z dutých patetických pseudomúdier. Za celú dobu som nezačul jediný prirodzený dialóg.

Ale to by až tak nevadilo, ak by bola zábava to hrať, že? No, nie je. Combat systém je neuveriteľné zverstvo. Hral som na Xboxe a snažiť sa útočiť za pomoci ovládača bola naozaj sofistikovaná forma sadizmu. Hlavný hrdina sa navyše dosť často správa ako retardovaný a jeho pohyby sú príšerne pomalé. Čiže môžete do ovládača búšiť koľko chcete, ústredný samuraj sa aj tak dosť často bude pohybovať ako dôchodca. Alebo nereaguje vôbec.

Áno, pokojne sa môže stať, že stlačíte tlačidlo pre útok a nič sa nestane. A to aj keď má hrdina staminu a nič mu nebráni. Keď už som pri tej stamine, tak tá sa nášmu samurajovi neuveriteľne rýchlo míňa a nedopĺňa sa ani v prípade, ak len stojíte v obrannej pozícii ďalej od nepriateľov (čo je občas nutné, pretože majú dlhé kopije).

Samozrejme, keď nepriatelia nie sú v dohľade, tak sa stamina dopĺňa aj v obrannej pozícii. Fuck off. A aby som bol presný, dopĺňa sa, samozrejme, poriadne pomaly. Čo je v situácii, keď bojujete v tuhom súboji s viacerými protivníkmi smrtiace. To už som mal vyslovene pocit, že ma tvorcovia proste trollujú. Čím sa plynulo dostávam k ďalšiemu bodu, a síce náročnosti.

Na začiatku som zvolil normal a išlo to vcelku fajn. Pár miest som musel opakovať, ale nič strašné. Čoraz častejšie som si však všímal, že náročnosť je extrémne nevyvážená. Mohol som bez väčších problémov niekoľko minút zdolávať hordy nepriateľov, ale potom odrazu náročnosť vystúpila na stupeň, ktorý by som čakal skôr v hard móde. Našťastie sa to dá v priebehu hrania zmeniť, takže keď som už nemal nervy na neustále prechádzanie tých istých lokácií s nablblým samurajom s mizernou staminou, tak som si to switchol na easy a prešiel bez problémov.

Checkpointy sú tiež dosť často rozmiestnené úplne bizarne. V jednej chvíli je ich na každom rohu ako maku a v ťažších častiach je skoro zázrak na nejaký natrafiť. Nemám problém s výzvami (ak sú rozumné a fér), ani s tým, ak je hra miestami náročnejšia. Vadí mi ale, že tvorcovia s náročnosťou voľne žonglujú, ako sa im hodí. Nie je to fér, je to trápne. Toto všetko ma napokon prinútilo od istého momentu (asi v troch štvrtinách hry) natvrdo prepnúť na easy mód. Čiastočne z frustrácie a čiastočne z toho, že som hre nechcel venovať ani minútu navyše.

Je totiž strašne nudná, repetitívna, nepriatelia sú nezaujímaví panáci a človek celý čas len seká, seká a seká. Prípadne rieši niečo ako puzzle, ktoré sú ale také primitívne, že nechápem, prečo tam vôbec boli (okrem toho, aby zbytočne zdržovali). To všetko s mizerným ovládaním, mizernou staminou a mizernou náročnosťou, ktorá si lieta, ako sa jej zachce.

Hoci je v hre viacero comb, sú úplne zbytočné a trúfam si povedať, že väčšina hráčov ich ani nevyužije. Pretože pamätať si ich kombinácie je počas boja to posledné, čo budete chcieť robiť. A ak si ich aj pamätať budete, tak sa pokojne môže stať, že váš hrdina sa proste rozhodne combo aj tak nevykonať (keďže na povely reaguje ako spomalený film, prípadne vôbec).

Po tomto všetkom som skrátka zo všetkého najviac chcel už len frustrovane zabiť posledného bossa a skončiť s tým. No, ale také jednoduché to nebolo. Finálny boss je totiž aj v easy náročnosti dosť ťažký, resp. možno som len ja už bol príliš unavený a znudený a proste som nemal náladu hľadať stratégiu na to, ako s ním bojovať.

Za pomoci tipov z internetu a taktiky, na ktorú prišiel jeden hráč som ho teda po viacerých pokusoch poslal do večných lovíšť a mohol konečne skončiť s touto prekliatou paródiou na hru. Trek to Yomi už nikdy nechcem vidieť a dúfam, že jej autori sa budú smažiť v hernom pekle, kde znie len nárek a škrípanie gamepadov. 40 percent za vizuál a viac ani náhodou.

Prudko návyková záležitosť. Na Oriho ma nalákali hlavne nadšené recenzie, ale išiel som doň s chladnou hlavou a vôbec som nečakal, že ma bude tak veľmi baviť! Po audiovizuálnej stránke je hra absolútne nádherná (inšpirácia Mijazakiho filmami je zjavná) a má podmanivú fantaskno-rozprávkovú atmosféru. Príbeh dokáže chytiť za srdce a ovládanie je veľmi príjemné a intuitívne.

Človeka ale hlavne baví prechádzať tým úžasným rôznorodým svetom a kochať sa nádhernými prostrediami v dokonalom výtvarnom prevedení. Čo sa týka obtiažnosti, tak za mňa bola tak akurát. 99 percent hry som odohral na normal, len asi v dvoch útekových úsekoch som prepol na easy, aby som získal checkpoint navyše :).

Pochváliť musím aj výbornú hudbu, pôsobivé cutscény či systém postupného odomykania schopností. Ori and the Blind Forest je skrátka dokonalou ukážkou, že aj videohry môžu byť regulérnym umeleckým dielom. Kto by to od zdanlivo obyčajnej plošinovky čakal, že? Teším sa na sequel.