Kultura

Druhá časť: 

Avšak úplne ma dostal totálne odfláknutý nasladlý koniec, ktorý som po relatívne priemerných knihách naozaj nečakal - svetový mier:  

„A byl zase mír...
Všechny továrny pracovali. V bývalých zbrojovkách se stavěli lodi, letadla automobily... Všeho bylo dost a všechno bylo levné... Byhl dostastek surovin i tovarů...Měli se dobrě i země chudší, hornaté, lneboť cena byla vypočítána a všechno tak, aby se to vyplatilo poskytnout všem... Lidé se zbližovali a počínali být šťastni.“    

Aj vy po prečítaní toho úryvku potrebujete inzulín?     Kým prvé dve knihy by som napriek nedostatkom označil za priemerné (3/5*), posledná ide ťažko dole (2/5*). Nehovoriac o tom, že jedna z hlavných postáv trilógie neskôr úplne vyšumela, očividne autor nevedel, ako ju využiť.  

Keďže starúšik Nemo nakoniec predsa len uznal, že ľudstvo je dobré a hodné jeho vynálezov, na konci vylieza s pod zeme a delí sa s ľuďmi o svoje vynálezy, ktoré naštartujú vedecký vývoj a cesty do vesmíru...    

Autor napísal ešte prequel Vládce mořských hlubin , asi 20 rokov pred samotnou trilógiou – a čuduj sa svete, ten bol výborný ako to najlepšie z prvej knihy, bez poklonkovania politickým režimom: krátky úderný a dobre dávkovaný dobrodružný príbeh o jednej z hlavných postáv, vtedy mladíka, a o jeho svetoznámom vynáleze: tu sa mi páčilo, že zobrazil veľmi striedmo dospelé problémy (závisť na pracovisku, nevraživosť kolegov), ale centrom diania bola dobrodružná cesta. A ešte to aj nebývalo skvele dynamicky ukončil v tom správnom momente! (3.5/5*).    

Troska napísal ešte trojdielne voľné pokračovanie Vládce Nebes, kde omladina z konca trilógie vyletí vďaka skokvým pokrokom vo vede do vesmíru – ale tú som ešte nečítal.  

Oplatí sa kniha prečítať dnešnej mládeži? – čitateľom a študentom literatúry zaujímajúcim sa o históriu Science Ficton áno, bežným čitateľom však nie: keď sa autor ponorí do samotných opisov dobrodružstva, tak to funguje, no mimo zastaralého jazyka je tu nekonzistentná práca s postavami, dejom a naivnučký, nezvládnutý a patetický koniec. A to aj v rámci žánru samotného.    

Troska to po zvyšok života nemal ľahké, stala sa z neho troska (komunisti mu zničili život, zrejme sa im nezaliečal dostatočne) a jeho knihy sú dneska už prekonané – hodnotenia na databazi knih sú jednoznačne z nostalgie, kedy v tej dobe u nás nič iné nebolo. Nečudoval by som sa však, keby poslúžil ako inšpirácia dnešným autorom. Ak chcete toto isté, len bez politicko-spisovateľských chýb, siahnite radšej po Prašine.

PS: Pardon za nechcené rozdelenie do 2 postov - nástroje na písanie na DH sa očividne nekamarátia s italic textom, použitom na FB a ja som mal za to, že som dosiahol maximálnu dĺžku príspevku.

 Wot I think: J.M.Troska – Kapitán Nemo 

Obsahuje spoilery na Tajuplný ostrov od Jula Verna – ale netvrďte mi, že to ktokoľvek z Vás ešte bude čítať ;)

Po rokoch som si splnil detskú túžbu prečítať si Kapitána Nema – keď som bol na základnej škole, jedného dňa k nám prišli dvaja ľudia predávať nejaké knihy a medzi nimi boli aj slovenské preklady Kapitána Nema – tie ako jediné ma zaujali, pamätám si skvelú sci-fi obálku s pekným dizajnom loga – no, logo je stále pekné (viď prvý obrázok), ale keď som obálky toho vydania našiel dnes, až také pekné mi už neprídu (neodpovedajú ani obsahu, knihy o letoch do vesmíru nič nehovoria, očividne len capli sci-fi obálku na, lebo veď keď je to fantastika, musia tam byť rakety a vesmír, nie?), ale sú farebné a knihy pekne voňali novotou, to si pamätám dodnes.

Úplne náhodou som si na ne spomenul, lebo pred rokmi som si ich kúpil z nejakého bazáru, ako som zistil, prvé dve sú zo staršieho vydania z konca 60. rokov s na tú doby nádhernými obálkami, (obrázok 2) a posledná je z subjektívne najlepšej edície zo 70. Rokov (3. obrázok). A po okukovaní nadpriemerných hodnotení na databáze kníh som si povedal, že do toho idem:

Je to literatúra pre deti a mládež ako vyšitá (jasne oddelené dobro od zla, dobrodružstvo a cestovanie, väčšinou mládežnícki hrdinovia) a prvá kniha bola zaujímavá: jazyk už zostarol a potrebujete si naň zvyknúť (štýl písania je asi ako v komunistických „reportážnych“ videách niekedy z tej doby), no nie je to prekážka. Tou sa stáva až podlizovanie sa komunizmu (chcené, či nechcené), kde na začiatku do úmorne nudných detailov opisuje továreň, a ako tam pracujú čestní a spravodliví českí a slovenskí montéri (sic!). Po prvých 20-30 stranách sa však príbeh rozbehne a ja som dúfal, že tým si povinné riťolezectvo už odkrútil, ale nie – ono sa to ešte v zvláštnej obmene vráti (o tom o pár riadkov neskôr).

Úsmevné bolo, že za najlepších vedcov/technikov/prírodovedcov a iných etcov v knihách jednoznačne opisuje Čechov a Slovákov, hlavných hrdinov – iste, očividne aj vtedy sme si robili vo svete dobré meno, no bolo zjednodušujúce nemať iných kvalitných ľudí, len nás. Ale to nie je výtka, vzhľadom na cieľovú skupinu to chápem.

Príbeh ale zaujal: autor pokračuje tam, kde Jule Vernov Tajomný ostrov skončil (a kapitán Nemo tam zomrel), len aby sme sa dozvedeli, že svoju smrť prežil (bol zranený a Nautilus mal poškodený) a postupne sa utiahol pod zem, kde vybudoval vedecko-technické impérium s technológiami tak o 60 rokov popredu od vtedajších a s obrovskou armádou s jediným cieľom: svetový mier (taaak určite).

Postupne s ním precestujete jeho ríšu a autor vám do neočakávaných detailov opisuje technické princípy, na ktorých to celé funguje – a napodiv to nenudilo! Technike tak, ako ju tam opísal, odpovedajú najviac obálky z druhého obrázku, teda dneska už nutne zastaralé.

Vypravíme sa aj do zvyškov bájnej Atlantídy, kde prvá kniha končí. Tu si autor, úplne zbytočne, neodpustí poznámku, že Atlantída zanikal kvôli ľudskej arogancii, lebo ľudia tam mali osobné vlastníctvo (oujé!).

V druhej knihe pokračuje tam, kde v prvej skončil s efektným introm, kde nám predstaví ďalšiu zo svojich technických hračiek, ktoré zohrá dôležitú úlohu vo zvyšných dvoch knihách. Kvitujem rozhodnutie pokračovať v prieskume zvyškov Atlantídy, pretože v prvej knihe sa toho len letmo dotkol. Najsilnejšie momenty tejto knihy bolo postupné zisťovanie, čo sa vlastne stalo s Atlantídou – a jeho vysvetlenie je najoriginálnejšie, aké som zatiaľ čítal: Atlantída v jeho diele siahala až do biblických dôb (ale bola staršia – mali dinosaury) a bola väčšia, než sa dnes predpokladá, kedy zrejme kvôli ľudskej chamtivosti, niekto pokazil prístroj na ovládanie počasia (áno, vedeli ovládať počasie), ktorý zároveň pritiahol Mesiac, vtedy vodnú planétu plnú života, príliš blízko zeme, čo malo za následok jej vyosenie (preto je dnes Zem naklonená) a mesiac, preletel príliš blízko nej a gravitáciou Zem z neho postrhávala Zem. Mesiac sa na to ustálil na obežnej dráhe, no došlo ku potope sveta, zemetraseniam, počas ktorej sa drvivá väčšina Atlantídy prepadla pod zem/ bola prekrytá tektonickými deskami a zachovala sa z nej iba malá časť centra vo veľkej hĺbke. Táto časť bola obývaná vodnými humanoidmi (podobnými tomu z Tváre vody), ktorí sa sem dostali ako preživší potomkovia pôvodných obyvateľov Mesiaca, no po tejto katastrofe je ich málo, žijú na obmedzenom priestore vo veľkej hĺbke, v troskách Atlantídy, a ľudí sa stránia.

Druhá časť knihy je slabšia: nielen preto, že nechal zomrieť jednu z hlavných postáv a jeho smrť len letmo obišiel (veľká chyba!), jeho syn, ak odhliadnem od toho, že vôbec netrúchlil a správal sa po psychickej stránke nevierohodne kľudne, sa okamžite vydáva hľadať otcovho vraha, urobí počas toho zopár mladíckych chýb a na konci ho Nemo vyseká z paseky.

Okrem toho, že táto časť je komornejšia a oveľa menej uveriteľnejšia (dvaja študenti zachránia plány na výrobu tajného prístroja zosnulého otca), príliš sa snaží dať dvom cestovateľom priveľkú dôležitosť – priemernejší mafiáni by si už dávno urobili zálohy a snaženie chlapcov by vyšlo navnivoč.

Tretia kniha je rozhodne najslabšia – technické „udělátka“ znova dostanú prím, ale hlavný zdroj Nemovej moci (jeho glóbus) a opis jeho stvorenia je čisté science-fiction, ktorému sa autor doteraz poctivo vyhýbal. Taktiež v tejto knihe si autor zrazu spomenul na Boha a z Nema spravil pokorného vedátora, ktorá však nezabúda, že nad ním je jeho vlastný Stvoriteľ – s tým by nebolo nič zlé, keby to autor dodržoval dôsledne, naprieč príbehom, ale zjaví sa to až teraz.

O to bizardnejšie to pôsobí v poslednom návale komunistického riťolezectva, ktorému sa v druhej knihe úspešne vyhýbal, tuná sa dokonca v priebehu jedného odstavca odvoláva na Boha a chváli komunizmus (jeho princípy)!