Poslední komentáře

Nech mi Odin odpustí, ale Hellblade predstavuje presne ten typ hier, ktorý nenávidím. Do hry som išiel viac-menej naslepo (cez Xbox Game Pass) a to bola chyba. Zaujala ma grafika, téma, prostredie a tiež pochvalné recenzie. Čakal som však niečo úplne iné, takže si za svoju frustráciu môžem do istej miery sám. Tých pár hodín, ktoré som s Hellblade strávil som ale premýšľal, prečo toto, sakra, niekto vydával ako hru? Prečo to rovno nenatočili ako film, napríklad v réžii Roberta Eggersa (kto videl jeho Severana, tak vie)? To by sa mi páčilo a netrpel by som pri tom.

Herné prvky (myslené ako „niečo, čo hráte“) sú totiž v Hellblade s prehľadom to najotravnejšie a najubíjajúcejšie. Pozostávajú výhradne z toho, že beháte furt dokola presne naskriptovanými a zmätočnými lokáciami a riešite logické (ja by som skôr napísal „logické“) puzzly, aby ste mohli otvárať brány a dostať sa ďalej. Puzzly, ktoré sú mimochodom stále rovnaké (overené walktrough videami na YouTube). Okrem toho bojujete v nezaujímavých generických súbojoch s generickými protivníkmi. A počúvate hlasy vo svojej hlave, ktoré sú po pár minútach maximálne otravné. To je všetko.

Samozrejme, všetky puzzly musíte vykonať presne tak, ako si tvorcovia vysnívali. Nemôžete ísť na ne po svojom, nemôžete sa odchýliť od presne naplánovanej trasy, nemôžete si ani skrátiť cestu, lebo hlavná hrdinka nedokáže preskočiť ani kamienok. A samozrejme, nemôžete ani spadnúť či si nejako ublížiť, nič vás neohrozuje, len proste beháte ako zajac v pekne vyzerajúcom prostredí a snažíte sa vyznať v „logike“ puzzlov. A keď ich aj splníte, často sa ďalej aj tak nepohnete, lebo nestojíte presne na mieste, ktoré tvorcovia určili. Strašná zábava, fakt. Hoci prakticky vždy viete, čo máte urobiť, tak proces, ako k tomu dospieť je tak neskutočne frustrujúci a zdĺhavý, až to zaváňa nejakým podivným škodoradostným zámerom.

Čo súboje? Na prvý pohľad vyzerajú veľmi efektne, ale veľmi rýchlo sa ich človek preje. Ak by tam neboli, nič by sa nestalo. Vlastne, ak by v hre nebol žiadny typicky herný prvok, kde niečo ovládate, vyznela by úplne rovnako. Áno, po grafickej stránke je hra žrádlo a zaujme aj vyobrazenie psychózy, ktoré tvorcovia konzultovali s odborníkmi z oblasti psychiatrie. Ale to samo o sebe dobrú hru nespraví.

Príbeh našej hlavnej hrdinky ma vôbec nezaujímal, čo bolo spôsobené onou frustráciou z toho, že musím hrať niečo tak nekonečne nudné a primitívne. Keď som prešiel treťou či štvrtou bránou, kde sa do zblbnutia opakovalo to isté (odomkni ďalšiu bránu, bojuj s démonmi, a potom znovu a znovu), tak som si povedal, že nemienim strácať čas a hru vypol.

Uľahčila mi to sama hra, keďže moja hrdinka sa asi dvakrát za celú hernú dobu nekompromisne bugla a odmietala sa pohnúť ďalej. Asi znamenie priamo od Odina. Je mi jasné, že aj tento typ hier má svoje publikum a iste sa nájdu ľudia, ktorí budú Hellblade považovať za zaujímavý a zábavný zážitok.

Pre mňa Hellblade predstavuje pravý opak toho, prečo mám hry rád. Ak by som si pozrel nejaký walktrough na YouTube, splnilo by to účel rovnako. Vlastne by to bolo ešte lepšie, lebo by som nemusel riešiť stupídne puzzly a nudné súboje. A odvážim sa tvrdiť, že to rozhodne nebol zámer tvorcov.

V prvom rade gratulujem tvorcom, že ma počas hrania dokázali nasrať tak, ako už dávno nikto. Tak, že som mal chuť ovládač vyhodiť z okna, rozdupať ho a spáliť (približne v tomto poradí). Ale pekne postupne.

Trek to Yomi je predovšetkým triumfom audiovizuálu a atmosféry. Po tejto stránke sa hre nedá veľa vyčítať. Pôsobivá grafika a štylizácia, dokonalá hra svetla a tieňov, nádherné animácie. Paráda. Výborný je aj dabing a atmosféra, ktorá sem-tam prerastá až do mierneho hororu. A tým pozitíva končia a nastupuje full horor herný.

Príbeh je otrasná a hlúpučká vata a hlavný hrdina nesympatický imbecil, ktorému som mal chuť katanou rozseknúť lebku. Mimoriadne idiotské sú tiež dialógy, ktoré pozostávajú len z dutých patetických pseudomúdier. Za celú dobu som nezačul jediný prirodzený dialóg.

Ale to by až tak nevadilo, ak by bola zábava to hrať, že? No, nie je. Combat systém je neuveriteľné zverstvo. Hral som na Xboxe a snažiť sa útočiť za pomoci ovládača bola naozaj sofistikovaná forma sadizmu. Hlavný hrdina sa navyše dosť často správa ako retardovaný a jeho pohyby sú príšerne pomalé. Čiže môžete do ovládača búšiť koľko chcete, ústredný samuraj sa aj tak dosť často bude pohybovať ako dôchodca. Alebo nereaguje vôbec.

Áno, pokojne sa môže stať, že stlačíte tlačidlo pre útok a nič sa nestane. A to aj keď má hrdina staminu a nič mu nebráni. Keď už som pri tej stamine, tak tá sa nášmu samurajovi neuveriteľne rýchlo míňa a nedopĺňa sa ani v prípade, ak len stojíte v obrannej pozícii ďalej od nepriateľov (čo je občas nutné, pretože majú dlhé kopije).

Samozrejme, keď nepriatelia nie sú v dohľade, tak sa stamina dopĺňa aj v obrannej pozícii. Fuck off. A aby som bol presný, dopĺňa sa, samozrejme, poriadne pomaly. Čo je v situácii, keď bojujete v tuhom súboji s viacerými protivníkmi smrtiace. To už som mal vyslovene pocit, že ma tvorcovia proste trollujú. Čím sa plynulo dostávam k ďalšiemu bodu, a síce náročnosti.

Na začiatku som zvolil normal a išlo to vcelku fajn. Pár miest som musel opakovať, ale nič strašné. Čoraz častejšie som si však všímal, že náročnosť je extrémne nevyvážená. Mohol som bez väčších problémov niekoľko minút zdolávať hordy nepriateľov, ale potom odrazu náročnosť vystúpila na stupeň, ktorý by som čakal skôr v hard móde. Našťastie sa to dá v priebehu hrania zmeniť, takže keď som už nemal nervy na neustále prechádzanie tých istých lokácií s nablblým samurajom s mizernou staminou, tak som si to switchol na easy a prešiel bez problémov.

Checkpointy sú tiež dosť často rozmiestnené úplne bizarne. V jednej chvíli je ich na každom rohu ako maku a v ťažších častiach je skoro zázrak na nejaký natrafiť. Nemám problém s výzvami (ak sú rozumné a fér), ani s tým, ak je hra miestami náročnejšia. Vadí mi ale, že tvorcovia s náročnosťou voľne žonglujú, ako sa im hodí. Nie je to fér, je to trápne. Toto všetko ma napokon prinútilo od istého momentu (asi v troch štvrtinách hry) natvrdo prepnúť na easy mód. Čiastočne z frustrácie a čiastočne z toho, že som hre nechcel venovať ani minútu navyše.

Je totiž strašne nudná, repetitívna, nepriatelia sú nezaujímaví panáci a človek celý čas len seká, seká a seká. Prípadne rieši niečo ako puzzle, ktoré sú ale také primitívne, že nechápem, prečo tam vôbec boli (okrem toho, aby zbytočne zdržovali). To všetko s mizerným ovládaním, mizernou staminou a mizernou náročnosťou, ktorá si lieta, ako sa jej zachce.

Hoci je v hre viacero comb, sú úplne zbytočné a trúfam si povedať, že väčšina hráčov ich ani nevyužije. Pretože pamätať si ich kombinácie je počas boja to posledné, čo budete chcieť robiť. A ak si ich aj pamätať budete, tak sa pokojne môže stať, že váš hrdina sa proste rozhodne combo aj tak nevykonať (keďže na povely reaguje ako spomalený film, prípadne vôbec).

Po tomto všetkom som skrátka zo všetkého najviac chcel už len frustrovane zabiť posledného bossa a skončiť s tým. No, ale také jednoduché to nebolo. Finálny boss je totiž aj v easy náročnosti dosť ťažký, resp. možno som len ja už bol príliš unavený a znudený a proste som nemal náladu hľadať stratégiu na to, ako s ním bojovať.

Za pomoci tipov z internetu a taktiky, na ktorú prišiel jeden hráč som ho teda po viacerých pokusoch poslal do večných lovíšť a mohol konečne skončiť s touto prekliatou paródiou na hru. Trek to Yomi už nikdy nechcem vidieť a dúfam, že jej autori sa budú smažiť v hernom pekle, kde znie len nárek a škrípanie gamepadov. 40 percent za vizuál a viac ani náhodou.

Prudko návyková záležitosť. Na Oriho ma nalákali hlavne nadšené recenzie, ale išiel som doň s chladnou hlavou a vôbec som nečakal, že ma bude tak veľmi baviť! Po audiovizuálnej stránke je hra absolútne nádherná (inšpirácia Mijazakiho filmami je zjavná) a má podmanivú fantaskno-rozprávkovú atmosféru. Príbeh dokáže chytiť za srdce a ovládanie je veľmi príjemné a intuitívne.

Človeka ale hlavne baví prechádzať tým úžasným rôznorodým svetom a kochať sa nádhernými prostrediami v dokonalom výtvarnom prevedení. Čo sa týka obtiažnosti, tak za mňa bola tak akurát. 99 percent hry som odohral na normal, len asi v dvoch útekových úsekoch som prepol na easy, aby som získal checkpoint navyše :).

Pochváliť musím aj výbornú hudbu, pôsobivé cutscény či systém postupného odomykania schopností. Ori and the Blind Forest je skrátka dokonalou ukážkou, že aj videohry môžu byť regulérnym umeleckým dielom. Kto by to od zdanlivo obyčajnej plošinovky čakal, že? Teším sa na sequel.

V prípade GTA V som si uvedomil jednu nemilú vec. A síce, že som na túto sériu už asi trochu starý... Nechápte ma zle, stále je to veľmi fajn hra s pôsobivo vyzerajúcim open worldom, avšak... celé mi to už príde až prehnane pubertálne a trochu detinské (aj keď sa to snaží tváriť drsne). Po stránke príbehu aj humoru. Chápem, že je to zámerne parodické, ale proste sa na to už nejako nedokážem naladiť.

Príbeh je taká gangsterská klasika, má dobre napísané postavy (hlavne psychopat Trevor) a misie sú väčšinou tiež zaujímavé a zábavné. Ale musím sa priznať, že od určitého momentu som proste išiel len hlavnú dejovú líniu a side misie v zásade ignoroval. Onen otvorený svet je síce pekne urobený a zdanlivo pestrý, ale vlastne sa v ňom nedá robiť až tak veľa, resp. dá, ale nie je to príliš zaujímavé (aspoň pre mňa). Do 99 % budov vstúpiť vôbec nemôžete, nieto ešte, aby ste v nich niečo objavili. Nemal som teda potrebu ten svet nejako hlbšie preskúmavať.

Aby som ostal v stajni Rockstaru, tak napríklad v porovnaní s Red Dead Redemption 1 a 2 proste vidno, že príbeh GTA V je strašne na efekt, jeho humor je dosť adolescentný a postavy skôr karikatúry. Jasné, môžete argumentovať, že sa to nedá porovnávať, že v prípade GTA V je to tak zámerne a že GTA vlastne nikdy nebolo iné a zrejme budete mať pravdu. Ale to nič nemení na tom, že to už ide viac-menej mimo mňa. A masakrovanie NPC civilistov a zostreľovanie vrtuľníkov bazukou ma už nebaví tak, ako keď som mal 14 rokov.

Dospelosť značky RDR skrátka preferujem viac. Nemôžem však povedať, že by ma hra nebavila, stále je to vysoký nadpriemer a chápem ľudí, ktorí z nej budú nadšení. Ja som bol aspoň spokojný, a to sa tiež počíta.

Nie je to vôbec zlé, ale ani náhodou to nemá atmošku prvých dvoch dielov. Tie boli temné, hnusné, depresívne, pesimistické, brutálne noir a miestami dokonca až hororové (hlavne jednotka). Tu nič z toho nie je a dostávame klasickú akčnú hru v modernom kabátiku s cool video strihmi a efektami. Pravdaže, tento posun je legitímny a tvorcovia nemali žiadnu povinnosť nadväzovať na štýl predchodcov. Ale aj tak ma to trochu zamrzelo.

Zaujímavým paradoxom je, že som si kvôli trojke Maxa Payna dobehol prvé dve hry, aby som v príbehu netápal, ale v skutočnosti na ne trojka vôbec nenadväzuje a bez problémov ju zvládnete aj bez nich (napríklad taká Mona Sax je tu spomenutá akurát v jedinej vete, ak som správne zachytil).

To ale, samozrejme, neznamená, že by Max Payne 3 bol zlou hrou a pokiaľ hľadáte v rámci možností priamočiaru akčnú oddychovku, ktorá ale nie je úplne blbá a miestami dokáže trochu potrápiť, tak je to ideálna voľba. Príbeh síce nepatrí k nejakým originálnym výtvorom, ale nič nekazí a Payne je stále drsňák. Akurát ku koncu sa hra už trochu ťahá, keďže je to stále len „choď tam a vystrieľaj všetko, čo sa hýbe“. Prijal by som aj kratšie cutscény.

Na prvý diel Red Dead Redemption som sa poriadne tešil a primárne kvôli nemu som si zakúpil Xbox. Áno, tak veľmi som si túto hru túžil zahrať! A rovnako ako v prípade RDR2 som bol veľmi spokojný, hoci je jasné, že podobná prepracovanosť ako v dvojke (teda prequeli) sa nekonala.

Špeciálne mi pilo krv to, že keď som sa vybral do prérie zbierať rastliny či loviť, prakticky vždy na mňa zaútočili vlci či kojoti (ktorí mi navyše raz-dva zabili koňa). V RDR2 ste sa pritom mohli prechádzať po lese aj niekoľko minút bez toho, aby vás nejaký dravec ohrozil. A pôsobilo to oveľa realistickejšie (a menej otravne). Liezlo mi tiež na nervy občasné podivné správanie koňa (ktorý nedokázal stáť na mieste, keď som sa chcel vyšvihnúť do sedla a furt pobiehal okolo).

Celkovo sa dá povedať, že hra je po všetkých stránkach jednoduchšia ako neskoršia dvojka. Žiadne craftovanie, varenie, žiadny custom postavy, a tak ďalej. Mne osobne to ale neprekážalo a keď sa oprostím od porovnávania, tak je RDR aj dnes poriadne zábavná hra s dobrým príbehom, sympatickým Johnom Marstonom ako hlavným hrdinom (aj ďalšími fajn postavami) a nenudiacimi misiami (pozrieme sa aj do Mexika).

Marston je agentmi prinútený vystopovať niekoľkých členov svojho bývalého gangu, vrátane Dutcha van der Lindeho. Ak tak neurobí, už nikdy neuvidí manželku a syna. Neviem ako by na mňa príbeh zapôsobil, ak by som tento diel hral ako prvý, ale dovolím si tvrdiť, že som ho takpovediac precítil viac s vedomosťou, ako sa Dutchov gang vlastne rozpadol a čo všetko tomu predchádzalo.

Zub času sa na hre síce už sem-tam podpísal, hrateľnosť nie je vždy úplne plynulá, sem tam sa objaví nejaká chybička v grafike... Hru som si však stále náramne užíval, aj keď tentokrát som zďaleka nemal takú veľkú túžbu daný svet preskúmavať. Čo je ale logické a spôsobené tým, že oproti dvojke skrátka nie je taký bohatý, takže sa v ňom nedá vykonávať toľko aktivít.

Suma sumárum: výborná hra a som rád, že som si príbeh mohol takto skompletizovať. Pevne verím, že nám Rockstar jedného dňa doručí aj nejaký poriadny remake/remaster v štýle dvojky. Nepochybujem, že v takom prípade by som prihodil aj tých zvyšných 10 pecent.