@
LuccinyHry (27.12.2013 19:41): Hej, ale hra hráča uvedie do konkrétnej situácie, za konkrétnu postavu, v konkrétnom postavení. Zober si, že aj taký Dark Messiah mal určité možnosti výberu a hráčova postava kecala, alebo Jedi Knight: Jedi Academy, kde tiež postava mala inú "filozofiu" podľa toho ako sa hráč v určitom bode rozhodol a rozprávala. Možno to nevedeli do hry správne zapracovať alebo by to bola robota navyše, no ja s tým ako to je, nie som spokojný.
Čo sa týka Emily, tak to čo si napísala je dôkazom, že jej charakter sa odvíja od hráčovho konania, lebo u mňa nič také nepovedala. To beriem ako malé plus tej hry, hoci tá "moja Emily" mi prišla ako nevyužitá postava a jej potenciál bol rozhodne väčší, ako ju zapracovať do príbehu a konkrétnych situácii.
@
LIUWIL (27.12.2013 19:59): Záleží od toho, čo si predstavuješ pod plnohodnotnou postavou a s čím ten príbeh a hru porovnávaš, čo sa týka kvality narácie a implementácie do herného prostredia. Ja porovnávam s Deus Ex, HL 2 alebo Dark Messiah, ktoré toto jednoducho zvládli z môjho pohľadu lepšie.
Ale veď práve to, že tam boli rôzne úryvky z kníh bolo načrtnutím toho prostredia. Cháp ten rozdiel ak ti niečo spomenú, tak ej to načrtnutie. Ak sa dostaneš do konkrétneho prostredia/situácie/jednáš priamo (empiricky) s danou súčasťou toho sveta, tak je to rozdiel a je to plnohodnotná ukážka, lebo ťa to hrá nechá prežiť, časť svojho sveta.
@
orromis (27.12.2013 19:32): Knihy a filmy sú média, ktoré majú svoje odlišné ale aj spoločné vlastnosti z hrami a z ktorých hry čerpajú, kedysi, keď ešte nebola tak rozvinutá vizuálna stránka, tak čerpali hry najä z kníh (textové adventúry, tabuľkové RPG a aj koncom 80s a 90s bolo strašne veľa obsahu vykresleného textom, nemyslím len dialógy, ale aj opisy prostredia, ľudí a predmetov, ktorí boli v hre len veľmi jednoducho nedetailne zobrazené. Neskôr sa prišlo do viac efektnej vizuálnej, filmovej podoby, kde už v hrách ako Mass Effect, Metal Gear Solid, Uncharted alebo v hrách od Quantic Dream vyslovene funguje filmová réžia, kamera a strih.
Pointa je ale v tom, že všetky tieto tri média majú spoločnú vec - naratívnu linku. Príbehové singleplayer hry majú už oveľa viac spoločného s týmito médiami než so starými rituálmi (prapôvod hier a športov), jednoduchými stolovými alebo inými hrami a športami, pretože častokrát stavajú okolo narácie, ktoré je zrazu základným kameňom, okolo ktorého je postavený a zdôvodnený gameplay a jeho jednotlivé prvky. Niekedy to nefunguje, niekedy je to absurdné a niekedy je príbeh len akýmsi McGuffinom. O tom sa hádať nebudem. Ale jednoducho to tam je.
Kniha ti môže ponúknuť veci na viacero úrovniach. OKrem samotného príbehu ti môže povedzme aj predniesť zaujímavé otázky napr. morálneho charakteru alebo ti predostrie nejaké reálne fakty (aj beletria) alebo ti ako čitateľovi rozširuje slovnú zásobu, zlepšuje tvoju štylistiku a sloh ako taký. Niekedy rozvíja aj analytické a kritické myslenie, čiže je inšpiratívna a tak ako aj iné média s ktorými človek naberá skúsenosti nakoniec človek vedome alebo podvedome prichádza ku komparácii.
To, že sú hry narozdiel od kníh a filmov interaktívne je pravda a je to základný rozdiel. To však neznamená, že nemajú nič spoločné. Je to ako tvrdiť, že preto, že má pes chost a štyri nohy, tak nemá s človekom nič spoločné. Jasné, vždy sa nájdu rozdiely, preto je to hra a nei je to film a ani kniha, ale je to niečo z čoho vychádza alebo s čím má totožné alebo podobné prvky. Existujú dokonca aj také "herné knižky" niekedy zo 70. a 80. rokov, kde človek číta a má možnosti voľby a podľa toho, čo si vyberie bude pokračovať v čítaní na inej, príslušnej strane. To je tiež istá interaktivita. Veľa hier má navyše veľmi lineárnu naráciu, čo je niečo, čo zdieľa aj s filmom a knihou. A aj tie sandboxové alebo nelineárne hry v podstate majú jednotlivé časti v zásade rovnaké, len si ich hráč môže nalinkovať v poradí v akom on chce (hoci bývajú isté obmedzenia). To je síce fajn, ale stále tam máš základne formy fungovania monológov, dialógov, expozície, Dokonca väčšina hier neustále využíva základný koncept starogréckej drámy/tragédie. Využíva to aj Dishonored:
1. expozícia - uvedenie do deja - príchod do mesta, hráč zisťuje kto a v akom postavení je postava za ktorú hrá a v akom prostredí sa nachádza
2. kolízia - cisárovna umrie, Corvo je hodený nespravodlivo do žalára a musí očistiť svoje meno a tak sa vydáva "do boja"
3. kríza - nadchádza ten dramatický okamih, kedy sa má zúčtovať s Lordom Regentom
4. Peripetia - alias plot twist - zrazu je zradený a je tu zvrat a nový nepriateľ
5. katastrofa - podarí sa mu napriek tomu, čo mu urobilo všetko prekaziť a zvíťaziť nad svojimi nepriateľmi a očistiť seba a zachrániť Emily a aj ríšu
Čiže vo výsledku je to úplne klasická narácia a divadelná a filmová a v podstate aj knižná výstavba zápletky, hoci odkedy sa začal používať in medias res a flashbacky, tak bývajú tieto jednotlivé body občas v prehodenom poradí.
Častokrát do hier píšu scenár aj filmoví scenáristi aj spisovatelia (viz. hry ako Gabriel Knight, Gray Matter, The Dig), na dizajnérovi stojí len úloha, správne to implementovať do herných prvkov alebo naopak. Záleží od toho, či sa stavia hra na príbehu do ktorého sa vytvorí na základe príbehových prvkov a možností určitý gameplay alebo na hernom koncepte, do ktorého sa vyrába príbeh. Daný scenárista len musí poznať vlastnosti, možnosti a limity hry, herného enginu a hráčskej obce, pre ktorú to ide robiť, aby bolo reálne vytvoriť takú hru.
Súhlasím s tým, že existujú hry, ktoré sú hrateľnostne slabé, hoci môžu mať kvalitný príbeh (napr. Fahrenheit). Lenže určite to nie je väčšina. Neviem aké hry si presne hral a aké hrávaš, ale gro príbehových hier je prevažne v Adventure a RPG žánroch. A to tvoje tvrdenie by tom poznamenalo, že väčšina adventúr a rpg je tým pádom zlých.
Jasné stáva sa to a býva to aj opačne, dobrý gameplay a mizerný príbeh. Bioshock Infinite som nehral, hral som prvé dva bioshocky a tie mi prišli celkom zábavné, na streľbu som si musel trochu zvykať, lebo mi prišla akási ťažkopádna, ale väčšinou som používal plazmidy a hoci som mal určité výhrady, vo výsledku som mal z hry pozitívne dojmy, pretože napriek nedokonalostiam zapadali jednotlivé prvky v mojich očiach do seba viac ako v prípade Dishonored.
Jasné, nové AAA tituly sú častokrát onrail lineárne hry s custscénami a "filmovým feelingom". Lenže treba sa obzrieť aj za seba a nielen na najväčšie blockbuster hry. TO sa ani nedá nič iné čakať od nich, tak ako nemôžeš od letných kinohitov čakať nejaký strhujúci umelecký zážitok. Ale robia sa aj iné hry a hlavne kedysi sa robili inak. A mrzí ma, že to hovorím, ale kedysi bola tá hrateľnosť lepšia, ale nebolo to na úkor príbehu a ani naopak. So slabšími technológiami sa museli vývojári viac kreatívne vyhrať, alebo sa chceli vyhrať viac. Neviem, čo bolo tým dôvodom, prečo to robili fakt precíznejšie. Možno tým, že stačil tým o pár ľuďoch a hra sa nerobila mechanicky ako každoročnú produkt na trh. ALe to už odbieham do inej témy.
Ja nekritizujem Dishonored za voľnosť. Vôbec nie, to sa mi na tej hre páčilo, ale tá voľnosť nespolupracovala s ostatnými elementami. Nevytvárala sa atmosféra, príbeh bol úplne béčkový a slabý a hoci pre teba nemusel byť pri hraní dôležitý, neznamená to, že tam nebol a že to nebolo o príbehu. Už len z toho hľadiska, že si sa vracal po každej blbej misii do krčmy, kde si interagoval a posúvalo sa dianie ďalej.
To či je alebo nie je jedna z naj hier je subjektívne, Cynik vo mne by možno s tebou súhlasil, s tým, že máš pravdu, lebo za posledné roky as robia strašne zlé hry. No na druhej strane mne v tej hre chýba toho veľa na to, aby som ju mohol uznávať. Navyše z posledných rokov hrávam minimálne hier, radšej sa vraciam k starším titulom, ktoré som ešte nehral, lebo mi vo výsledku častokrát dajú lepší zážitok. Už len z toho hľadiska, že samotný Dark Messiah od toho istého štúdia mi prišiel konzistentnejší a tým pádom som sa viac bavil. Tá hra nemala toľko možností a predsa viac fungovala. A na poličke mám už veľa rokov Arx Fatalis, na ktorý som si ešte žiaľ nenašiel čas, ale možno práve pre zvedavosť po Dishonored si to naozaj zahrám, aby som zistil, či naozaj o Arkane platí, že s každou hrou tak trochu degradujú...