Poslední komentáře

Prvé trailery na Edge of Sanity vo mne evokovali mrazivý thriller, ktorý mi intenzívne pripomenul kultový film Johna Carpentera The Thing. Je síce pravdou, že primárnou inšpiráciou pre hru bola mytológia Cthulhu, no nehostinná aljašská zima bola pre mňa dostatočne silným spúšťačom spomínaných spomienok. Férovo musím uznať aj to, že hra ma celkom dlho držala v napätí a veľmi som si užíval kvalitnú atmosféru a dobre zapracované nápady v oblasti hrateľnosti. V závere sa to, naneštastie, trochu rozsypalo, poďme si hru preto rozobrať hlbšie. 

Ústrednou postavou Edge of Sanity je muž menom Carter. Ten pracuje pre spoločnosť s názvom PRISM a stará sa primárne o doručovanie tovaru. Počas jedného dňa však v celom komplexe nastane nepríjemný incident, ktorý sa skončí bojom o holý život. Budova je razom zaplavená najrozličnejšími monštrami od nebezpečne vyzerajúcich zmutovaných červov, až po silných zmutovaných humanoidov z chápadlami. Preto je dôležité sa čo najrýchlejšie dostať do bezpečia. Vašim najväčším pomocníkom bude váš priateľ Frank, s ktorým sa dostanete do svojho prvého tábora a vašou úlohou je čo najrýchlejšie nájsť ďalších preživších, zabezpečiť si dostatok jedla a vody, no najmä sa nejako ochrániť pred nebezpečnými príšerami a neutíchajúcou zimou. Čakať na evakuáciu nevyzerá ako najlepší nápad, preto sa Carter rozhodne vziať veci do vlastných rúk a spolu s Frankovou pomocou urobia maximum preto, aby si zachránili životy.

Napriek tomu, že hra nie je výraznejšie orientovaná na príbeh, tvorcom sa darí solídnym spôsobom predstaviť jednotlivé postavy, dať im určitý charakter a do tohto konceptu aj nejakým spôsobom zakomponovať ústrednú príbehovú líniu. Primárnou otázkou totiž zostáva, čo sa vlastne stalo, prečo sú všade naokolo nebezpečné monštrá, a ako ste do toho všetkého zapojený vy, teda váš hlavný hrdina Carter. Koniec koncov, nebude to trvať veľmi dlho, aby ste pochopili, že on sám má svoje vlastné tajomstvá, ako napríklad záhadný hlas, ktorý občas dokáže skrz neho prehovárať. 

Výrazne oceňujem aj to, že hra disponuje vcelku zaujímavými spoločníkmi. Napriek tomu, že primárne sa budú postavy pohybovať vo vašom tábore a plniť úlohy, ktoré im zadáte tak sa dokážu v určitých momentoch celkom slušne prejaviť. Jackie je napríklad aktivistkou, ktorá chce chrániť živé tvory, no v určitých momentoch bude bojovať sama so svojim vlastným presvedčením. Najmä, keď jednotlivé príšery primárne infikujú iné živé tvory, ktoré následne premieňajú na svoj obraz. Na druhej strane tu máme zase Clair, ktorá pracovala v PRISM na ľudských zdrojoch a počas hry silne otrasie jej viera v schopnosti najvyššieho manažmentu. Kedykoľvek je možnosť rozprávať sa s nimi (najmä po dôležitých questoch), čo vnáša do príbehu viac ľudskosti. Pozitívne je aj to, že všetky postavy sú dobre nadabované a vedia tak solídne predať svoje charaktery.

Jediné výraznejšie sklamanie v oblasti príbehu sa u mňa dostavilo počas finále. Hra ponúka solídnu prvú a druhú kapitolu, kedy sa pomaly buduje všetko okolo vás, no počas tej tretej veci nedopadli úplne ideálne. Nakoľko však nechcem prezrádzať žiadne kľúčové udalosti, poviem iba toľko, že hra si zaslúžila niečo lepšie. K dispozícii máte dva konce, no ani o jednom neviem povedať, že by bol výraznejšie uspokojivý. Je super si pomaly poskladať mozaiku faktov a pochopiť skutočnú rolu spoločnosti PRISM, no príbeh mohol minimálne vo finále dospieť k niečomu inému. 

Po stránke hrateľnosti som však s Edge of Sanity veľmi spokojný. Vo svojom tábore sa budete musieť starať o svojich spoločníkov, pričom budú potrebovať jedlo, vodu a prístrešie. V prvej časti hry sa preto budete musieť postarať o to, aby ste mali k dispozícii sklad jedla a vody a takisto aj stan. Ku každej postave môžete postaviť jedného z preživších, aby mohol počas vašej neprítomnosti pracovať a vďaka tomu si budete zvyšovať zásoby zdrojov. Najzákladnejšie suroviny sú okrem jedla a vody železo a drevo, no okrem nich tu budete zbierať aj mnohé ďalšie. Všetky sa primárne ukrývajú v debnách, ktoré musíte neustále otvárať. No a nachádzať sa tam môže skutočne čokoľvek. Zásoby, zbrane, suroviny, no rovnako môžu byť aj prázdne.

Čo sa príšer týka, je ich celkom solídna variabilita. Je pravda, že tu máte viacero druhov rozličných červov, no každý z nich má iné silné stránky a rovnako aj slabiny. Niektorí protivníci sú síce odolní voči klasickým útokom, no na svetle začnú horieť. Iní naopak na svetlo reagujú veľmi agresívne. Levely tiež ponúkajú aj skrýše, kde sa môžete ukryť pred všetkými nebezpečnými tvormi a tiež tu môžete nájsť dostatočné množstvo najrozličnejších zbraní. Či už nôž, sekeru, svetlice, kamene a neskôr aj granáty, molotov koktejly alebo aj pištoľ na svetlice. Každý typ zbrane sa dá využiť v rozličných situáciach, pričom nože môžu niekedy aj odomknúť dvere zamknuté na reťaz. 

Oceňujem aj dizajn jednotlivých levelov, hoci je potrebné rozlišovať medzi príbehovými a vedľajšími. Príbehové sú (zväčša) povinné a počas nich buď objavíte nejakých preživších alebo sa dozviete kľúčové informácie. Častokrát sú väčšie a ponúkajú aj viac miest na preskúmanie. Vedľajšie levely primárne slúžia na zbieranie zdrojov a surovín. Nadizajnované sú tiež celkom solídne, pričom počas prechádzania jednotlivých kapitol budú označené od jednoduchých až po náročné. S nimi mám však v zásade len jeden vážnejší problém, ktorý som postrehol najmä vo finálnej tretej kapitole. Konkrétne ide o to, že sa jednotlivé levely začnú veľmi často opakovať. Niekedy začnete na inom mieste, no v podstate ide o tie isté levely, ktoré ste už nejaký čas dozadu úspešne zakončili. Vadí mi to aj z toho titulu, že aj jednotlivé predmety sú v nich presne tie isté a dokonca umiestnené na rovnakých miestach.

Z času na čas sa taktiež v hre objavil nejaký ten bug, ktorý ma vedel nahnevať. V jednom vedľajšom leveli sa mi predmet, ktorý som už nemohol zobrať kvôli plnému inventáru, dostal na miesto, z ktorého som ho už nemohol následne vytiahnuť. Problém bol len ten, že išlo o kľúčovú kartu, ktorou som potreboval odomknúť dvere do ďalšej miestnosti. Nezablokovalo ma to k tomu, aby som mohol level úspešne dokončiť, no veľká časť levelu tak ostala pre mňa zamknutá. Nebude asi prekvapivé ak poviem, že príbehové levely sú nadizajnované o niečo lepšie a ponúkajú aj viac zaujímavých momentov, no podarilo sa mi objaviť aj niekoľko bočných, ktoré sa ukázali byť ako celkom tvrdý oriešok.

Pochváliť musím aj solídne spracovaný crafting, ktorý sa v hrách tohto typu nachádza bežne. Keď budete počas hry využívať vaše zdroje na zdokonalenie vašich budov, postupne si odblokujete aj možnosť vytvárať silné zbrane ako granáty alebo molotove koktejly. Celkovo má tak crafting len jeden drobný nedostatok. Nie je to nevyhnutne problém z oblasti funkčnosti, no minimálne z oblasti logiky. Pretože napríklad kombináciou byliniek a alkoholu môžete vytvoriť liečivo, no rovnako aj benzín do vašej lampy. Neviem, či niektoré veci ostali trochu nedomyslené, no je to zvláštne, keď rovnaké položky dokážete spojiť do dvoch úplne iných produktov. Je to detail, ale vie ma trochu dráždiť.

Hrateľnosť inak využíva aj element duševného zdravia, ktorý tu plní veľmi zaujímavú rolu. Je to niečo, na čo si treba dávať pozor, no v prípade, že budete počas hry neustále viac a viac posúvať Carterove hranice, môžete postupne odblokovať aj nové schopnosti, zobrať viac predmetov do vášho inventára, byť z pohľadu nepriateľov nenápadnejší, alebo mať silnejší úder v prípade, že vám príliš klesne vaše zdravie. Stále však platí, že pokiaľ budete príliš Cartera vystavovať nepríjemným situáciám, môže ho to stáť aj život. Vnímam to ako najlepšie spracovanie ukazovateľa mentálneho zdravia od čias “Amnesia: The Dark Descent.” Zaujímavé tiež je, že čím hlbšie Carter pôjde do zajačej nory, tým výraznejšie to bude vidieť aj na ňom samotnom. Kruhy pod očami budú väčšie a brada neupravenejšia.

Ostáva ešte zhodnotiť protivníkov a tiež vaše možnosti, ako sa brániť. Ako som už napísal, v hre sú slabší, no rovnako aj silnejší protivníci. Niekomu stačí jedna rana sekerou, proti inej príšere mi ich nestačilo ani tridsať. Navyše je treba dávať pozor, že zbrane majú určitú životnosť. Po určitom počte úderov si budete musieť zaobstarať novú, alebo si ju opraviť. Protivníci občas vedia dať celkom zabrať, no väčšinou platí, že pri súboji na diaľku máte výhodu vy. Nablízko to vie byť občas problém a musíte si uvedomiť, kedy je lepšie ustúpiť. Niekedy však môžete využiť aj prostredie vo váš prospech, ako napríklad nechať svetlicou vybuchnúť výbušné sudy, nechať príšery aktivovať nejakú pascu, alebo ich dokonca postaviť proti sebe a zabiť dve muchy jednou ranou. Možností ako sa vysporiadať so situáciou je vždy viacero. No a na konci hry vás čaká aj boss súboj. Záleží však len na vás, pre ktorého sa rozhodnete, keďže každý z koncov má svojho vlastného bossa.

A ako sú na tom ostatné aspekty hry? Vizuál vie navodzovať solídnu atmosféru a dobre sa tu pracuje so svetlom a tmou. Nevýhodou však určite je, že jednotlivé prostredia budov PRISM, lesov a baní už časom neponúknu nič nové, čo môže na niekoho pôsobiť trochu stereotypne. Nevnímam to síce ako zásadnejší problém, no je to určite niečo, čo si počas hry všimnete. Naopak zvuková stránka hry je excelentná. Dianie vám v správny moment naznačí, kedy ste v nebezpečenstve, údery a výbuchy znejú adekvátne a v správnych momentoch hra dokáže vydesiť. Je tu dokonca aj niekoľko rafinovaných jumpscarov, pričom pri jednom som skutočne nadskočil na svojej stoličke.

Vo výsledku tak Edge of Sanity vnímam ako solídny survival horor, ktorý preverí vaše schopnosti v oblasti starania sa o preživších a zabezpečovania dostatočného množstva zdrojov pre všetkých. Chyby hra nemilosrdne trestá a v prípade nesprávneho vysporiadania sa so situáciou môže niekto z vašich spoločníkov aj zomrieť. Nie všetky elementy boli zvládnuté na sto percent, no napriek tomu si myslím, že fanúšikovia hororových titulov sklamaní nezostanú. Hre by možno pomohol kvalitnejší naratív a menej recyklovania vedľajších levelov, no nedá sa uprieť snaha tvorcov priniesť poriadny mrazivý horor, v ktorom tú blížiacu sa zimu skutočne pocítime na vlastnej koži.

O kvalitné RPG nikdy nie je núdza a keď som videl trailery na Hunt the Night, cítil som, že by sme sa mohli dočkať silného titulu. Ide o druhý titul od vydavateľa DANGEN Entertainment, ktorý sa mi dostal do rúk a tentokrát priniesli skutočne kvalitné dielo, ktoré ma zabavilo na viac ako 20 hodín. Dostávame sa v ňom do role bojovníčky menom Vesper, ktorá patrí do spolku takzvaných Stalkerov. Tí majú za úlohu chrániť ľudstvo pred bytosťami s temnoty. Vesper sa však spojila s jednou takouto bytosťou, ktorá si hovorí Umbra. Otázkou už ostáva len, kto v tomto boji zvíťazí? 

 Hunt the Night je avšak v podstate skôr hack and slash titulom, v ktorom je potrebné likvidovať nepriateľov a postupne sa presúvať jednotlivými questami, až k finálnemu bossovi. Najviac mi tak hra pripomínala dávnejšie hodnotený a vizuálne podobný Moonscars , ktorý bol však akurát snímaný z trochu inej perspektívy. Kým akciu v spomínanom titule sme mali možnosť sledovať zboku, Hunt the Night využíva pohľad zhora. Pohyb je vďaka tomu oveľa otvorenejší.

Hrateľnosťou je to ale relatívne podobné. Hunt the Night síce disponuje vlastnými nápadmi, no nie sú natoľko výrazné, aby som tieto tituly medzi sebou nemohol porovnávať. V oboch prípadoch je potrebné neustále sekať do protivníkov, útoky odvraciate primárne šprintom, za porážku každého získavate body, ktoré slúžia ako vaše platidlo, plníte jednotlivé questy a postupne si otvárate ďalšie a ďalšie časti mapy, na ktorých konci vás čaká súboj s bossom. Súčasne však musím uznať, že herný dizajn Hunt the Night pôsobí o poznanie zaujímavejšie, a to vďaka aj zakomponovaným hádankám či možnosťami vybočiť z lineárneho stereotypu. 

Ja som osobne za tento prístup vďačný, keďže mi to dalo viac dôvodov na prieskum mapy, všímanie si detailov, či čítanie jednotlivých textov v snahe lepšie porozumieť celkovému kontextu. Väčšinou sú pritom hlavolamy relatívne jednoduché. Pokiaľ totiž poriadne preskúmate svoje okolie a všimnete si všetky miesta na mape označené výkričníkom, nemali by ste mať problém. Za seba teda môžem povedať, že lúštenie hádaniek a hlavolamov ma počas hry ani raz nepribrzdilo.

Po vizuálnej stránke, tvorcovia taktiež odviedli veľký kus práce. Jednotlivé prostredia majú pekný umelecký nádych, z každej lokality cítiť tú nepríjemnú temnú atmosféru, no najmä som bol fascinovaný ich citom pre detail. Ktorékoľvek z prostredí, ktoré navštívite, má svoj osobitný vzhľad a dokážete si ho veľmi dobre zapamätať. Podobne sú na tom aj interiéry. Najvýraznejšie mi však v tomto ohľade imponovala atmosféra, ktorá vyžarovala z hry počas záverečných momentov v bloodisfelskej katedrále. 

Ide o skutočný highlight titulu, kde máte možnosť naplno precítiť jej veľkoleposť, dôležitosť, no rovnako aj pompéznosť. Počas skúmania jednotlivých miestností som sám mal pocit, ako keby som sa ocitol vo vnútri nejakej obrovskej historickej budovy, ktorá ma svojimi interiérmi doslova vítala. Atmosféru však okrem toho ešte umocňuje aj fantastická hudba, ktorá tomu miestu dáva oveľa väčšiu dávku života. Tá je prítomná počas drvivej väčšiny hracej doby (pokiaľ stíchne, môžete si byť istí, že sa niečo bude diať) a počas prechádzania sa jednotlivými lokalitami sa bude neustále meniť. 

Dokonca sa mi podarilo naraziť aj na veľmi sympatický easter egg. Pre tých, ktorí nevedia, tak vydavateľ DANGEN Entertainment počas februára tohto roku priniesol aj kriminálnu adventúru Loretta, ktorú som taktiež recenzoval . Bolo preto veľmi príjemným prekvapením, keď som počas presúvania sa po mape objavil lístoček, ktorý ma pozýval na svadobný čajový večierok, ktorý sa koná na počesť Loretty Adams. Takéto maličkosti ma vždy vedia potešiť.

Od sympatických drobností však teraz prejdeme k dôležitejším aspektom titulu. Konkrétne sa zameriame na nepriateľov a súbojový systém. Myslím si, že v rámci možností je oboje spracované solídne. Nepriateľov tu máte dostatok, každý je veľmi unikátny a má vlastné metódy boja. Je tomu preto potrebné prispôsobiť taktiku a rozhodnúť sa, ktorého sa rozhodnete zbaviť ako prvého. Možno vám počas prvých pár hodín budú pripadať všetci protivníci rovnakí, no v závere vás tvorcovia prekvapia hneď niekoľkými novými typmi, s ktorými si budete musieť poradiť. A nebude to prechádzka ružovou záhradou.

Súbojový systém je taktiež solídny. Máte svoju primárnu sečnú alebo bodnú zbraň a ako doplnok ešte aj strelnú zbraň, do ktorej získavate náboje úspešnými zásahmi nepriateľov vašou primárnou zbraňou. Okrem toho ešte môžete počas boja zosielať rozličné kúzla a hádzať po nepriateľoch toxické granáty. A je to práve kombinácia týchto elementov, ktorá robí súboje rýchlymi a svižnými. Trochu síce chýba blokovanie, no pomocou šprintu sa viete vyhnúť dokopy ktorémukoľvek útoku. Zdrojom liečenia sa vám zase stávajú krvavé kvetiny. Na začiatku budete mať k dispozícii tri, no postupom času môže ich množstvo narásť a rovnako sa zlepšiť ich účinnosť.

Netreba zabúdať ani na súboje s bossmi, ktoré vedia byť vcelku vyčerpávajúce. Minimálne zo začiatku. V momente ako však pochopíte princípy jednotlivých útokov a ako sa im brániť, už to pôjde oveľa jednoduchšie. Jedinou výnimkou bol pre mňa druhý boss. V tejto fáze mohli totiž tvorcovia zvoliť jedného z neskorších protivníkov, ktorého taktika boja je oveľa jednoduchšia a pôsobí ku koncu už len ako malé zdržanie na ceste k cieľu. Ten, ktorého sa dočkáme, však disponuje veľkým množstvom útokov, v druhej fáze boja je schopný sa liečiť a odhaliť taktiku jeho útokov bolo asi to najnáročnejšie, s čím som sa v tejto hre stretol. Mal by som ešte podotknúť, že v tomto čase ešte nemôžete svoju postavu nijak vylepšiť. Podobný moment sa už neskôr vyskytol iba jeden, tentokrát to však už bolo v blízkosti záveru.

Niečo však ešte musím v tomto smere vytknúť. Nemyslím si, že je bossfightov veľa, alebo že by boli príliš náročné, no od určitého momentu začali byť trochu na úkor samotnej hry. V momente ako totiž získate štvrtý “úlomok noci” sa z nej stane načas séria boss súbojov. Porazíte jedného, prejdete do novej lokality, tam vás ihneď čaká ďalší. Následne vylúštite jednu hádanku, na ktorej konci vás čaká ďalší súboj s bossom. Je pravda, že potom sa dostanete do oblasti Bloodisfel a potom aj už spomínanej katedrály, v ktorých opäť hra nájde lepšie tempo, no hneď potom vás budú opäť čakať ďalšie tri súboje s bossmi za sebou. Priznávam, že v týchto momentoch som už začínal mať pocit, že to tvorcovia preháňajú. No aby som bol fér, všetky sú minimálne zaujímavé – až na jednu výnimku.

Tou je pre mňa finálny súboj, ktorý vnímam ako číre sklamanie na záver. Ak som dokázal bossa zlikvidovať technikou, že som sa k nemu rozbehol a neustále sekal všade naokolo, až kým som ho neporazil, niekde sa stala chyba. Je pravda, že rovnakou metódou som porazil aj toho predtým, no ten mal k dispozícii aspoň dostatočné množstvo protiútokov, ktoré mi dokázali tento typ taktiky trochu skomplikovať. Vo výsledku to potom pôsobí, že na úvod sme sa dočkali náročnejších súbojov, než na záver.

Je tu však ešte jedna vec, ktorú musím však v rámci bojového systému skritizovať a tou je miznutie kurzora. Toto je niečo, čo by sa malo čo najskôr nejakým spôsobom opraviť, pretože to dokáže výrazne skomplikovať situácie, do ktorých sa budete dostávať. Môže to pôsobiť ako úplná banalita, no v prípade, že neviete, ktorým smerom je kurzor otočený a začnete sekať, často sa stane, že budete bojovať so vzduchom. Kritiku však v tomto bode uzatváram, pretože si myslím, že podstatné veci, ktoré bolo potrebné v rámci bojového systému spomenúť, som už spomenul.

Čo som však zatiaľ úplne vynechal je systém ukladania. Ten realizujete pri soche havranov s červenými kvetmi a kým zdravie a granáty sa vám pritom doplnia na maximum, na mapu vrátia aj všetci porazení nepriatelia okrem bossov. No výhodou je, že aj v prípade úmrtia sa vraciate naspäť k miestu posledného uloženia a všetky dosiahnuté úspechy a kľúčové predmety vám zostávajú. Vďaka tomu sa vám nikdy nestane, že pokiaľ aj porazíte bossa alebo získate nejaký kľúčový predmet a následne prídete o život, budete to musieť absolvovať znovu. Sochy okrem toho slúžia aj na rýchly presun medzi jednotlivými lokalitami, čo taktiež určite oceníte.

Ostáva mi ešte zhodnotiť celkový príbeh hry a jej lore. Na úvod som spomenul niekoľko základných informácií, no deje sa tu toho oveľa viac. Môžem povedať, že sledovať vzťah, ktorý sa buduje medzi Vesper a Umbrou bol veľmi zaujímavý. Dialógové časti, ktoré spolu vedú počas posedenia pri vatre patria v tomto smere medzi jedny z najlepších. Mimo toho totiž Vesper veľa nenahovorí. Taktiež som čakal, že sa niečo dozvieme aspoň od ostatných postáv v hre, no ani tie toho veľa nepridávajú. Väčšinou dokola omieľajú tie isté texty, ktoré od nich počujete prvýkrát. Sú tu, samozrejme, i výnimky, no je škoda, že v tomto smere hra nebola schopná lepšie rozvíjať príbeh cez svoje postavy.

O to zaujímavejšie preto pôsobí samotné lore, ku ktorému sa dostávate zbieraním pierok počas hry. Tie slúžia ako vaša osobná knižnica informácií ohľadom sveta, v ktorom sa nachádzate. Vďaka nim máte aspoň nejakú predstavu o tom, kto sú vlastne Stalkeri, aká je ich misia a podobne, no rovnako získate aj množstvo informácií o jednotlivých lokalitách, postavách, ktoré sú často v hre zobrazené prostredníctvom sôch, či o tom, ako fungujú jednotlivé hádanky a čo sa z nich môžete dozvedieť. Považujem to za veľmi šikovné riešenie, nakoľko je svet ako-taký dostatočne zaujímavý na to, aby som sa o ňom chcel dozvedieť viac. Väčšinu informácií pritom získate práve takýmto spôsobom.

Na záver by som chcel spomenúť ešte jednu veľmi dôležitú vec. Napriek tomu, že primárne budete ovládať Vesper, jej spojenie s Umbrou má rozhodne využitie v rámci samotnej hry. Konkrétne vás bude schopná presunúť na základe určitých pravidiel na miesta, na ktoré by Vesper sama nemala prístup. Celé to funguje na spektrálnej báze, kde pomocou Umbry prekonáte prekážku a následne sa Vesper takýmto spôsobom presunie z jedného miesta na druhé. Počas boja však tieto možnosti veľmi nevyužijete, nakoľko Vesper nemôže byť počas takéhoto úkonu zranená.

Hunt the Night vnímam vo výsledku ako solídnu pixel art akčnú hack and slash hru, ktorá určite poteší všetkých, ktorí majú chuť vytiahnuť meč a rozsekať ním všetkých nepriateľov naokolo. Nedá sa povedať, že by nemala svoje problémy, no ešte je čas na to, aby ich tvorcovia vychytali a doručili kvalitný titul, na ktorý budem v budúcnosti rád spomínať. Som tak veľmi rád, že som jej venoval svoj čas, už len čisto pre tú nádhernú retro grafiku a kvalitnú hudbu, ktorá jej dáva život. Tých 20 hodín času za to skrátka rozhodne stálo.