Nejlépe hodnocené komentáře

Na Steelrising som si brúsil zuby, keď bude v zľave, ale kravaťáci zo Sony ma predbehli a hru ponúkli v rámci svojej mesačnej ponuky PS+. Nice. Už výrazne menej nice je, že je to vlastne dosť veľká nuda. Spočiatku ma to celkom bavilo, ale veľmi rýchlo sa ukázalo, že tvorcovia toho neponúkajú veľa. Keď tak nad tým uvažujem, tematicky je hra celkom podobná Lies of P. Vlastne, ak by mi niekto povedal, že ide o oficiálny prequel, tak by som mu asi uveril. Opäť tu máme bábky (Automats), ktoré sa odtrhli z reťaze a začali masakrovať ľudí. Zaujímavé je tiež zasadenie do Francúzska 17. storočia, pričom v príbehu majú svoju rolu aj skutočné historické postavy.

Celkovo to teda má sympatickú steampunk atmosféru alternatívnej histórie. Žiaľ, čo sa týka scenára a réžie, tak to teda nie je žiadna sláva. Cutscény sú strašne nezaujímavé (proste sa pár panákov rozpráva v miestnosti / na dvore) a dialógy sú nudné až strach. Príliš to nezachraňujú ani matné postavy na čele s hlavnou hrdinkou. Z tohto dôvodu som postupne začal cutscény rovno preskakovať a nijako mi to neprekážalo. Samotný gameplay je ale fajn, aspoň spočiatku. Nepriatelia nie sú príliš zapamätateľní (čo platí aj pre bossov), ale boje s nimi ma bavili. Obtiažnosť nie je vysoká, ale neberiem to ako zápor. Na väčšinu nepriateľov platí rovnaká alebo veľmi podobná taktika, takže Souls veteráni nebudú mať problémy.

Pokiaľ by sa predsa len nejaký zádrhel vyskytol, hra ponúka možnosť prepnúť do Assist módu. Nejde o nejaký defaultný easy mód, ale zníženie obtiažnosti si môžete na základe úprav sami namixovať (napríklad určiť, akú damage budete absorbovať). Môžete si nastaviť nesmrteľnosť, alebo si znížiť náročnosť len o trošku. Tento "easy" štýl sa podľa mňa do podobných hier celkom hodí. Kvitujem aj pridanie kompasu, ktorý vás nasmeruje, keď začnete blúdiť. Vadila mi však nízka variabilita prostredí, všetky vyzerajú veľmi podobne a prechádzanie nimi bolo často dosť únavné. Grafika je ale inak vydarená a hra mi bežala plynulo a bez nejakých výraznejších bugov.

A čo ďalej? Je tu vlastne všetko, čo už poznáme zo Souls hier. Respawny, skratky, checkpointy, a tak podobne. Lenže priznám sa, keď som sa dostal kúsok za polovicu, už ma to fakt nebavilo, hlavne vďaka nudným oblastiam, stále tým istým / podobným nepriateľom a nezaujímavým bossom. A keďže ma nijako neoslovil ani príbeh, tak som to proste zapichol. Za skúšku to asi stojí, ale ak hru vynecháte, o nič neprídete. Zdá sa, že tento typ hier s prehľadom zvláda naozaj len FromSoft.

Shadow of the Erdtree je tak rozsiahle DLC, že by sa pokojne mohlo brať ako samostatná hra. Hra, ktorá je za mňa vlastne lepšia než Elden Ring.

Úprimne povedané, pôvodne som DLC ani neplánoval rozohrať. Elden Ring sa mi síce páčil, ale ani zďaleka som z neho nebol tak odvarený ako iní hráči. Keďže bol však hlad po nejakej soulsovke veľký a bohvie, kedy sa ďalšej hry od FromSoftu dočkáme, tak som si Shadow of the Erdtree napokon zakúpil. A neľutujem! A ako som už naznačil, páčilo sa mi to viac ako pôvodná hra.

Dôvod je prostý: mapa tentokrát nie je tak megalomansky obrovská, takže v nej človek nestrávi stovky hodín a nezačne sa nudiť. Viem, že mnohí hráči boli s otvoreným svetom Elden Ringu spokojní, ja však zastávam názor, že Souls hrám viac svedčí koncentrovanejšie poňatie. Čo akoby potvrdzovali aj samotní tvorcovia, keďže najlepšie im idú zovreté legacy dungeony, ktoré sú s prehľadom najzábavnejšie v celej hre.

Samotný svet v DLC je veľmi pekný a páčili sa mi aj rôzne menšie dungeony. Len ma – rovnako ako v hlavnej hre – proste štvala nutnosť zložito hľadať cestu na niektoré miesta. Človek si na mape označí oblasť, ktorú by chcel preskúmať, ale nedostane sa do nej, pretože mu cestu zatarasí kamenná stena, alebo útes, z ktorého sa nedá zoskočiť. Takže musí zložito hľadať, kadiaľ sa tam dostať. Chápem, že mnohým práve toto vyhovuje a berú to ako ďalšiu hardcore zložku hry, ale mňa to, úprimne, vyslovene otravovalo.

Preskúmavanie sveta ma ale aj tak bavilo. Tvorcovia si pre nás pripravili viacero krásnych lokácií a z ich výtvarnej stránky padá sánka. Súbojový systém je podľa mňa už za zenitom a nemyslím si, že je možné ho ešte niekam posunúť. Dúfam teda, že FromSoft v ďalšej hre príde s niečím novým, prípadne bude rozvíjať štýl boja Bloodborne a Sekiro. Ten je stále svieži a neopozeraný, takže prečo nie?

Čo sa týka bossov, tak tiež prevažuje spokojnosť. Bossáci sú výtvarne pôsobiví a efektní, o tom žiadna. Ale nie všeci ma bavili. K tým, ktorí boli skvelou výzvou a zábavou radím napríklad Blackgaol Knighta, Dancing Liona, Rellanu, Rominu či Putrescent Knighta.  

Krv mi ale pil ikonický Messmer. A to fakt strašne. Nie som proste fanúšik toho, ako ho tvorcovia nadizajnovali. Veľmi dlhé kombá, brutálne HP a absurdná damage. Neviem, osobne mi to už prišlo neférové. Keď začne cez celú arénu metať ohnivé kúzla, vyzerá to veľmi štýlovo. Ale celý boj sa kvôli tomu zvrháva na dosť veľký chaos, v ktorom nič poriadne nevidíte a netušíte ani, kam odskakujete a či ste bossa vôbec trafili.

Čo sa týka záverečného bossa, otvorene priznávam, že som naňho nemal sily/skill/trpezlivosť a vlastne ma ten fight príliš nebavil. Prvá fáza ešte ako-tak, ale druhá bola zase dosť veľký zmätok, AOE na každom kroku, damage po jednom údere astronomická, a tak podobne. Možno je to mojimi chabými reflexmi, ale otvorene hovorím, že sám som bossa nedal. A tiež dúfam (ako kolega Jakub of Astora), že sa podobní bossovia nestanú do budúcna normou.

Takže celkovo: užil som si to. Elden Ring je skvelá hra a toto rozšírenie rozhodne stojí za tie prachy. Kto bol z pôvodnej hry nadšený, tu si príde na svoje a bude sa poriadne baviť. Osobne sa hardcore fanúšikom Elden Ringu asi nikdy nestanem, ale na ďalšiu Miyazakiho tvorbu rozhodne budem vždy zvedavý.

Ešte predtým, než sa rozpíšem k samotnej hre, musím tvorcom „pogratulovať“, keďže ich ultimátne babráctvo mi znemožnilo ju dohrať. Dostal som sa niekde na 90 % a pred koncom nasledoval nádherný crash a „corrupt save data“. Celý progres bol stratený. Hľadanie na internete ukázalo, že to rozhodne nebol problém mojej konzoly, ale bug, ktorý sa objavil mnohým hráčom. A ktorý sa doteraz nikto nenamáhal opraviť. Dobrá práca, chlaci a dievčatá! Neďakujem a naserte si. (Snáď mi bude odpustené, keď si aj napriek tomu zaradím hru do dohratých).

Teraz k veci: S Larou Croft som sa zoznámil v úplne prvom dieli Tomb Raidera z roku 1996. Žiadny z početných sequelov som však nikdy nehral a až pred pár dňami mi napadlo, že je čas dať Lare opäť šancu. Siahol som teda rovno po reboote a musím povedať, že som sa bavil veľmi slušne. Grafika je aj dnes pôsobivá, akcia zábavná a preskúmavanie hrobiek tiež. Nevadil mi ani menší dôraz na puzzle (tie v hrách nijako neobľubujem, takže sa mňa výhoda). Hra má navyše veľmi fajn tempo a miestami dokáže aj potrápiť. AI protivníkov je totiž dosť dobrá a naozaj som mal pocit, že bojujem proti premýšľajúcim nepriateľom a nie naskriptovaným bábkam. Neustále menia pozície, hádžu na vás zápalné fľaše, pália po vás, keď nabíjate. Akcia je tak veľmi dynamická a celkom adrenalínová. Palec hore.

Príbeh ma príliš neoslovil a tiež mi prišlo, že postavy sú (okrem Lary) napísané dosť nezaujímavo. Nikto z nich si moje sympatie nezískal. Na druhej strane ale nemôžem povedať, že by bol príbeh otrasný. Proste taká dobrodružná béčková klasika, ktorá je ale zrejme pre podobný typ hry ideálna.

Zhrnuté, podčiarknuté: bavil som sa a pokojne by som dal viac percent, nebyť toho odporného bugu, o ktorom som sa zmieňoval na začiatku (prípadní ďalší hráči nech to berú ako varovanie a nech si uložené dáta zálohujú). Ten ma, žiaľ, tak sklamal a zdeprimoval, že silno pochybujem, že Tom Raider: Definitive Edition ešte niekedy zapnem. Alebo až po veľmi dlhom čase, keď vychladnú emócie.