Poslední komentáře

Nemyslím si, že má niečo väčšiu silu ako nostalgia. Vie naše pocity vysoko umocniť a spojiť nám s rôznymi vecami alebo udalosťami spomienky, ktoré vedia ešte viac zvýrazniť celkový zážitok . Dordogne je titulom, ktorý veľmi silno využíva tento element, aby priniesol herný zážitok pre všetkých fanúšikov umeleckých príbehových adventúr. Nie je to veľmi dlhá hra, nie je dokonca ani veľmi náročná. No dokáže svojim príbehom a jeho spracovaním udrieť na všetky správne struny a vyčarovať skutočne magický výlet do našich spomienok. 

Kľúčovým slovom, ktoré definuje Dordogne je jednoduchosť. Ide o totiž veľmi jednoduchú záležitosť po všetkých stránkach. Čo sa týka hrateľnosti, jednotlivých úloh, všetko má len minimálnu náročnosť. Niektorí tak môžu byť sklamaní, že hra neposkytuje žiadnu výzvu, no myslím si, že v prípade tohto príbehu to ani nie je nutné. V podstate tu ide o spomienky mladej ženy na svoje detstvo, ktoré kedysi trávila u svojej babky. No na veľa vecí zabudla a z nejakého dôvodu jej otec nesúhlasí, aby sa na to miesto vracala a tak ostal vzťah starej mamy a vnučky navždy poznačený. Nebudem sa tváriť, že otec našej hlavnej hrdinky Mimi nemal svoje dôvody, no tie tu nebudem rozoberať.

Po výtvarnej stránke musím hru iba chváliť. Všetky pozadia sú totiž maľované vodovými farbami a jednotlivé postavy vyzerajú nádherne. Bola zvolená veľmi živá farebná paleta a doslova vidíte koľko rozličných odtieňov majú jednotlivé farby. Najviac tu pre mňa asi žiarili modrá a zelená. No aj postavy majú svoje charakterové črty, ktoré hra dokázala prostredníctvom vizuálu ukázať. Najviac mi tu rezonoval Mimin obrovský klobúk, ktorý neustále nosila na hlave. Náramne jej pristal a týmto spôsobom ju tvorcovia aj dostatočne zvýraznili a ozvláštnili od všetkých ostatných.

Rovnako sa mi páčilo, že napriek určitej priamočiarosti, ktorú môžete neustále pociťovať, vám hra dáva dostatočný priestor na ďalšie nepovinné aktivity. Máte tak možnosť na určitých miestach vytvárať zaujímavé polarodiové fotografie, pomocou nahrávacieho zariadenia zase zachytávať rozličné zvuky okolo vás, zbierať v určitých oblastiach nálepky, alebo v dospeláckom svete čítať rôzne listy a dokumenty, či počúvať kazety, na ktorých vaši starí rodičia nahrali niekoľko zaujímavých momentov z ich vlastnej minulosti. Je to dobrá príležitosť na to sa v hre trochu viac potúlať a skúsiť z nej objaviť i viac.

Taktiež tu máte aj nejaké minihry, ktoré však rovnako neoplývajú veľkou dávkou náročnosti. V princípe pozostávajú z niekoľkých triviálnych činností, ako je napríklad umývanie zubov, alebo varenie. Je tu aj jeden moment, kde musíte od kocúra získať kľúč, ktorý má na obojku, a spolu s ním hlavolam od chlapca z dediny, po ktorého vylúštení objavíte jeho tajný úkryt. Tam som si inak spočiatku myslel, že aspoň ten prinesie o niečo väčšiu výzvu, no nebolo to tak. No hoci by som väčšiu náročnosť určite neodmietol, Dordogne dokáže veľa vykompenzovať svojou fantastickou atmosférou.

Dej je každopádne rozdelený na niekoľko kapitol, počas ktorých postupne chodíte po stopách svojich spomienok. Tie zväčšia vyvolajú rozličné predmety, ktoré objavíte v priebehu hrania – pero, kajak alebo vláčiková súprava a tak podobne. V každej ďalšej kapitole postupne dostávate ďalšie a ďalšie kúsky skladačky vašich spomienok, do ktorých sa budete postupne vracať. Pochváliť možno hlavne veľmi dobre vytvorené puto medzi malou Mimi a jej starou mamou Norou. Je zaujímavé sledovať ako si k sebe postupne budujú cestu, ako sa dokáže Mimi pre veľa vecí nadchnúť, či ako sa Nora snaží nájsť v sebe tú láskavú babičku, ktorú by jej vnučka ocenila najviac. Je to však pre ňu miestami náročné, lebo priveľa sa toho spája s jej nedávno zosnulým manželom, po ktorom v jej živote ostalo prázdno.

Jednotlivé činnosti, ktoré budete počas hry vykonávať, sú inak veľmi často povýšené z vcelku banálnych vecí na niečo magické a svieže. Je ťažké si predstaviť, že sa tvorcom podarilo z niečoho tak obyčajného ako z cesty na tržnicu a následného nákupu urobiť niečo zaujímavé. Výrazne však pomáha už spomínaný fakt, že celú hru vnímame z perspektívy dvanásťročného dievčaťa, ktorá sa s veľkým množstvom vecí skutočne stretáva po prvýkrát. Mimo iné si tu vybuduje aj veľmi pekne zachytené priateľstvo z mladým chlapcom, ktorého ostatní považujú len za obyčajného zlodeja. No to je asi všetko, čo k tomu poviem a viac nebudem prezrádzať…

Príjemným spestrením je aj vyplňovanie knihy, ktorú vám dala samotná Nora. V nej môžete zachytávať jednotlivé udalosti z vášho dňa a nejako ich pospájať. K tomu využívate buď slová (ktoré môžete tak isto zozbierať), nálepky, fotky alebo zvukové nahrávky. Je to pre vás skrátka také zhrnutie daného dňa a všetkého, čo ho pre vás najviac definuje. Ako to celé urobíte, už záleží len na vás. 

A ako to vyzerá v Miminej súčasnosti? Aj tieto pasáže sú zachytené veľmi zaujímavo. Máte pri nich pocit, že z jej života sa vytratila farba a všetko vyzerá počas jej návratu úplne inak. Počas týchto momentov máte možnosť i sledovať reakcie vašich priateľov a rodičov, ako vnímajú vaše rozhodnutie navštíviť miesto, kde ste toľké roky neboli. Váš otec chce, aby sa všetko z domu iba vysťahovalo a vôbec ho nezaujíma čo sa Nora rozhodla zanechať svojej vnučke. Pôsobí to, že by bol radšej, keby sa na to celé vykašlala a krabica pre Mimi sa vyhodila rovnako ako všetko ostatné. Aký má na to dôvod? Počas celej hry budete mať pocit, že počas toho leta sa niečo stalo. Niečo, čo navždy zmenilo veľmi veľa vecí – najmä vzťah Nory s vašim otcom.

Za týmto účelom budete mať možnosť čítať objavené správy a rovnako budete dostávať od vašich blízkych aj SMS, na ktoré môžete, ale nemusíte reagovať. Možností ako im odpíšete je viacero a to už asi záleží na každom hráčovi zvlášť, ako sa rozhodne v danej situácii reagovať. Môže vám to však pomôcť poskladať si lepšie celkový obraz ako sa druhí pozerajú na vaše rozhodnutia. Nie je to síce zásadné, no príbehu to dáva viac priestoru na to ukázať veci zo života už dospelej Mimi. Rovnako aj to, ako je pre ňu celá návšteva mestečka Dordogne veľmi dôležitá.

Celkovo si teda myslím si, že Dordogne je titulom pre všetkých, ktorí mali možnosť tráviť čas u svojich starých alebo prastarých rodičov niekde na vidieku a vnímať celý svet ako na dlani. Vtedy sa nám totiž zdal oveľa väčší, plný rozličných dobrodružstiev a silných zážitkov, ktoré nám ostali v pamäti a radi si na tieto chvíle nostalgicky zaspomíname. Sám som si počas hrania uvedomoval, ako veľmi mi tie pocity chýbajú a ako sme sa ako dospeláci dostali do svojich vlastných bublín, ktoré voláme rutina. Táto hra mi však všetky tie pocity úžasným spôsobom pripomenula a priniesla mi tak skutočne kvalitný herný zážitok. Z toho pohľadu by mi teda nevadilo, keby bol titul o niečo dlhší, no nemôžem ani napísať, že by mi to až tak hrozne prekážalo. Dokázal tam totiž vtesnať úplne všetko podstatné a nakoľko neustále držal moju pozornosť, viem že niečo skrátka robil správne a môžem ho odporúčať všetkými desiatimi. Ak ste teda fanúšikom príbehovo ladených melancholických adventúr, určite dajte Dordogne šancu. Môže vás iba prekvapiť.

Aj keď som z Hands of Necromancy II dohral zatiaľ len jej prvú kapitolu, myslím si, že svoje dojmy z nej už celkom spísať asi aj schopný som. Keď som v januári 2024 mal možnosť hrať Graven, tak toto bola hra, ktorú som vnútorne očakával. Rýchlu a energickú oldskool akciu, ktorá ma zabaví na niekoľko hodín a budem môcť likvidovať nepriateľov naľavo, napravo. Ale radšej neskoro ako nikdy. Hands of Necromancy II má tiež svoje problémy, no k tomu sa dostanem za chvíľu.

Je super, že si v hre môžete vybrať medzi dvomi rozličnými hrdinami, ktorí síce papierovo budú mať rovnaké schopnosti, no zosielať kúzla budú predsa len trochu iným spôsobom. Ja som to odohral za Acherona, kde začínate s mečom a ohnivou palicou. Prišlo mi to ako zaujímavejšia voľba, no možno sa rozhodnete opačne. Tvorcov musím pochváliť za solídne nadizajnovanie levelov, ktoré sú navzájom poprepájané, veľké množstvo najrozmanitejších protivníkov od pavúkov, hadov, kacírskych kňazov, golemov a dokonca aj drakov a veľké množstvo ďalších bytostí, ktoré vám tu spoilovať nebudem. Je toho fakt dostatok a nemyslím si, že by sa našiel niekto, kto by mal pocit, že akcia začína byť stereotypná.

Grafika mi veľmi pripomína tituly ako Heretic alebo Blood a skutočne je tu na čo sa pozerať. Okrem toho máte ešte aj magické schopnosti, ktoré vám môžu pomôcť odhaliť aj nejaké tie secrety, alebo vám výrazne môžu hru otočiť vo váš prospech. Zbieranie rúk nekromancie je veľmi užitočné, nakoľko tým dokážete oživiť padlých protivníkov, ktorí sa následne postavia na vašu stranu. No je tu samozrejme aj schopnosť navýšiť svoje útoky, navýšiť zdravie, alebo byť dokonca aj na moment nezraniteľný.

Hra však určite má svoje nedostatky. V prvom rade je treba povedať, že je tu istý typ nepriateľov, ktorí vás dokážu zbadať na obrovské diaľky a ich útoky vedia byť následne vysoko presné a nedá sa im vyhnúť. Niekedy sami neviete kto na vás útočí, a odkiaľ, no v tomto smere fakt nie je limitované ako ďaleko dokážu nepriatelia vidieť alebo strieľať. Občas dokonca išli aj niektoré útoky cez steny, čo by sa stávať zase nemalo.

No a potom sú tu ešte platformovacie sekcie, ktoré sú podľa mňa rovnako mizerné, ako to bolo aj kedysi. Neznášal som najmä časti, keď potrebujete preskákať ponad lávu, kde máte len malé stĺpiky, po ktorých to musíte dokázať. Dá sa teoreticky tento problém neskôr odbúrať schopnosťou premeny na draka, kde budete môcť lietať, no treba tiež povedať, že nie všetky kúzla sú povolené používať vo všetkých leveloch.

Bez toho, aby som ale nejako zásadnejšie kritizoval poviem, že tentokrát boli moje očakávania naplnené a na pár hodín som sa skutočne poriadne zabavil. Uvidíme aké budú zvyšné 2 kapitoly, ktoré na mňa ešte čakajú, no vo všeobecnosti mi Hands of Necromancy II doručil presne to, čo som od neho chcel.