Poslední komentáře

Moje takmer štvormesačné putovanie po Thalmonte (časť sveta zvaného Antaloor) sa skončilo. Teraz sa určite pýtate: „A aké sú tvoje dojmy?“ Keďže ide o rozporuplnú hru, sú aj moje pocity po dohraní tak nejak rozporuplné, ale prevažujú tie lepšie pocity. Alebo nie?
Keďže TW je rozsiahla hra, zaslúžila by si aj rozsiahly komentár. Ale mne sa nechce písať text zložený z milión tisíc znakov (a ktorý by aj tak nikto nečítal), radšej vám to stručne, jasne a výstižne (a hrdo, odborne a slušne) popíšem štýlom sebe vlastným. A pretože som už vyplytval viac než 100 slov tliachaním absolútne o ničom hneď v úvode, je na čase sa už konečne dozvedieť aj niečo o tej hre. Snáď.

Ako som spomenul v úvode, ide o naozaj veľkú hru. Taký Morrowind mi síce príde ešte väčší, ale aj tak sa tvorcom podarilo urobiť riadnu hraciu plochu. Ako každý veľký svet, neobíde sa to bez hluchých miest, to už je daň za veľkosť. Na ich obranu, je v ňom dosť živo. Cez deň aj v noci.

Pri začínaní každého RPG mám pocit, že sa tvorcovia všemožne snažia ma od hrania odradiť. Zažil som to v Zaklínačovi, Morrowinde... no dobre, moc toho zatiaľ nebolo, ale nechajte ma dohovoriť.
Začiatok bol teda ťažký. Nezabudnem na ten strach v mojich očiach, keď sa na mňa v raných fázach rozbehla svorka vlkov a ja som mal čo robiť, aby som im ušiel, prípadne ich nejakým zázrakom všetkých pobil. Našťastie, levelovanie je v hre celkom rýchle, takže po niekoľkých hodinách som už zbieral vlčie srdcia ako huby po daždi. A s tým súvisí aj slabina hry – je tak trochu nevybalancovaná. Na začiatku ste úplná nula, po chvíli už neohrozená mlátička (prípadne kúzelník, aby som nikoho neurazil). Síce mi nevadilo naberať rýchlo XPčka a trúfnuť si na kohokoľvek, ale trochu sa tým stráca ten dobrý pocit z postupného zlepšovania. A hoci menšie príšery a ľudských protivníkov som dával ľavou zadnou, stačila jedna rana od niečoho väčšieho a už som bol na zemi. Možno to bolo mojim buildom, možno hrou. Každopádne si to autori mohli trochu postrážiť.

Hra mi príde dosť neoptimalizovaná. Na to, že už nejde o novinku a hral som ju na stroji, kde by papierovo mala šľapať bez problémov, v oblastiach s väčším počtom NPC sa začala trhať. Našťastie, davových scén v hre nie je tak veľa. Problém to bol hlavne v husto obývaných častiach dvoch najväčších miest. Inak sa to dalo prežiť.

Pri veľkých otvorených RPG hrách mávam problém s určitým odtrhnutím od hlavnej príbehovej línie. Po hodinách strávených v hre pomaly aj zabudnem o čo vlastne ide. Neinak je tomu aj tu. Hlavný quest je pomerne krátky, takže to autori vynahradili úctyhodným množstvom vedľajších questov. Ich náplň by sa dala zhrnúť ako „štandardná“, ale nechápte to zle. Okrem klasických „prines, odnes, zabi“ sa našli aj originálnejšie kúsky. A keď nie, vždy to skončilo dobrou rúbačkou. A to ja môžem vždy. :D

A tým sa dostávame k súbojom. Súboják nie je nejak extra prepracovaný, ale tých pár úderov (plus z času na čas špeciálny) vyzeralo celkom efektne. Ako vždy som sa sústredil hlavne na meče – či už jeden veľký, alebo dva menšie obojruč a potom ešte luk. V raných fázach som nosil aj tupé zbrane, kvôli kostlivcom, ale po upgrade mečov to bolo zbytočné. Takže som sa hrou pekne presekal, prípadne občas prestrieľal.
Ale trochu som sa venoval aj ohnivej mágii, ktorá nielen dobre vyzerala, ale pri väčších zástupoch nepriateľov mi častokrát zachránila kožu, prípadne uľahčila postup.

Najlepším nápadom autorov je podľa mňa systém upgradovania zbraní a vybavenia. V praxi to funguje tak, že z dvoch slabých mečov vytvoríte jeden silnejší. Na konci mal jeden z mojich level 39 a to už boli riadne šlehy. Rovnako aj brnenie, rukavice, prstene...


Ako to celé zhrnieme?
To čo sa spočiatku javilo ako nudné, zbytočne veľké a nevyladené RPG sa postupom času stalo hrou, ku ktorej som sa s postupom času stále radšej a radšej vracal. Párkrát som sa síce dostal do fázy, keď už to vyzeralo, že to celé zabalím, ale po menšej odmlke som mal vždy nutkanie sa sem vrátiť, splniť si zopár questov a pobiť nejakú tú háveď. A v neposlednom rade aj zistiť, ako tá moja thalmontská odysea nakoniec dopadne. Takže áno, mňa tá hra bavila. A nie málo. Snáď sa budem rovnako dobre baviť aj pri pokračovaní. Ale o tom si povieme niekedy inokedy...