Nejlépe hodnocené komentáře

Moonfall na prvý pohľad pripomína modernú verziu klasickej akčnej rubačky Golden Axe, akurát odohrávajúcu sa v goticky ladenom pseudostredoveku. Navyše si zachováva z tejto hry aj základné princípy akčnej rubačky a to aj napriek tomu, že autormi bola deklarovaná snaha posunúť svoj výtvor smerom skôr k izometrickému RPG. Na začiatku hry sa skutočne dá vybrať z troch povolaní, z ktorých každé disponuje aktívnymi aj podpornými schopnosťami. Tie sa dajú ešte následne vylepšovať vo vývojovom strome, pričom bodíky sa tradične dajú investovať aj do klasických štatistík, ako sú sila, agilita alebo sila mysle.

Autori pozadie sveta v hre nijako zvlášť nerozvinuli. Tamojšie lore je len akési pozlátko, aby bol svet zaujímavejší a prakticky nehrá v hre žiadnu významnú úlohu. O pozadí sveta som sa nedozvedel nič ani z rôznych zápiskov a odkazov, ktoré obvykle v iných hrách obsahujú podobné informácie. V Moonfalle som bol proste hodený do nejakého už prebiehajúceho konfliktu medzi mocnou ľudskou ríšou a tzv. Divochmi. K príbehovému pozadiu sa tak nemôžem vyjadriť, zrejme bolo jednoduché preto, aby sa nechala vyniknúť hrateľnosť.

A tá tvorí kostru celej hry. Pre úspech v spomínanom konflikte musí hlavná postava využívať Mesiacom „poháňané“ schopnosti, aby porazila nielen hordy základných nepriateľov, ale aj zopár bossov. Tých som likvidoval celkom lineárne, aj keď autori sľubovali po vzore Dark Souls akýsi hub, teda centrum, kde sa dá odpočinúť, nakúpiť, či odpredať výzbroj alebo prijímať a plniť rôzne úlohy. V praxi sa ale ide len stále vpred a po splnení každej úlohy sa jednoduchým stlačeným jedného tlačidla hlavná postava teleportuje späť do základne, kde si vyberie odmenu a prijme ďalšiu úlohu. Postupne sa tak odkrývajú nové úrovne, ktoré sa vizuálne príliš nelíšia, až pokiaľ sa v druhej časti hry hrdina neprenesie do industriálneho prostredia akejsi továrne. Prostredia sa teda menia sprvoti postupne (močariská, ruiny v lese) ale prenesením hlavnej základne do továrne nastáva zmena radikálna. Z čisto stredoveko-fantasy výzoru močiarov a lesíkov odrazu dominujú rôzne potrubia, výťahy a železné parné stroje.

RPG systém moc nefunguje. Jednoducho som postupoval vpred a postupne sa mi odomykali nové schopnosti. Keďže nie je potrebné, ani možné sa vracať do predchádzajúcich lokalít, tak som len ako silnejší čelil silnejším nepriateľom. Postupne som získaval aj silnejšie zbrane, či brnenia a rovnako postupne sa mi odomykal aj vývojový strom. Nemohol som teda urobiť žiadnu chybu a nemusel sa zamýšľať nad tým, akú schopnosť odomknúť, akú zbraň si vybrať, všetko išlo akoby automaticky a na konci som mal určite to najsilnejšie, čo hra ponúka. Aj RPG systém úloh a postáv nemohol byť jednoduchší. Hlavný veliteľ tábora mi vždy zadal jasnú a jednoduchú úlohu, po ktorej proste nasledovala ďalšia a ďalšia.

Prostredie je ručne kreslené a vizuálna kvalita pozadia je asi najsilnejšou zložkou hry. Fishcow Studio malo s ručne kreslenou grafikou už skúsenosti zo svojej prvotiny Gomo a tu sa ich talent a skúsenosti prejavil asi najviac. Prostredia sú nakreslené veľmi pekne a radosť na ne pozerať. Samotné postavy, či už spojencov alebo nepriateľov sú si ale dosť podobné a dizajnovo nemajú čím zaujať. Postavy navyše nemajú ani štipku charakteru, alebo osobnosti. Možno s jedinou výnimkou a to rytierkou s menom Lady Felan. Autori chceli využiť známu slovenskú youtuberku na propagáciu svojej hry a tak som čakal nejaké aktívnejšie zapojenie v hre. Ale žiadne nebolo. Lady Felan len pasívne postáva v základných táboroch, občas prednesie nejaké nezaujímavé reči a to je tak z jej strany všetko. Možno k jej aktívnejšiemu využitiu príde v budúcnosti, pretože na konci už vo mne úplne prevládol pocit, že nehrám dokončený produkt. Mali by byť aktívne aj multiplayerové prvky, ale neviem, či ma to bude zaujímať.

Singelplayerová kampaň nemala moc čo ponúknuť. Od veľmi povrchného lore, cez povrchne napísané postavy a texty, až k úplným logickým kopancom. Za zmienku v tomto smere stojí napríklad záverečná časť, kde som robil sprievod obrovskému tanku. Ten sa musel dopraviť k mohutnej betónovej stene, aby ju obrovský tank rozrazil. V ceste mu však stáli menšie kríky, ktoré som musel svojim mečom posekať, pretože sa mohutný tank nedokázal cez ne dostať. Viem, že v podobných hrách moc o logiku nejde, ale takéto očividné veci mohli trochu autori domyslieť.

Nemôžem však prehliadnuť jeden dôležitý fakt. A to, že Moonfall sa mi hral veľmi dobre a príjemne odsýpal. Keď som prežil úvodné trápenie s nepohodlným ovládaním, tak ma zrazu hra chytila do svojich osídiel. Boje boli svižné, dalo sa pomerne dobre taktizovať a všetky kúzla a schopnosti mali svoje využitie. V žiadnej časti sa nedostavila frustrácia a ani žiadny s troch bossov ma neprinútil rozbiť klávesnicu. Autori hrateľnosť dobre vyvážili a na žiadny neférový prístup v tomto smere som nenarazil. Tých vyše sedem hodín, čo som pri Moonfalle strávil, uplynulo ako voda. A to je pre mňa vždy znamenie kvalitnej hry, takže všetky vyššie uvedené neduhy boli čiastočne potlačené tým najdôležitejším a to zábavou pri hraní.