Myslím si, že keď sa spoja dve kvalitné suroviny do jedného celku, skoro vždy sa dočkám niečoho vynikajúceho. An English Haunting takto spája dve pre mňa veľmi obľúbené veci. Point n Click adventúry a horory. Zvláda to všetko tak skvele, až sa mi skoro nechce veriť, že to je primárne dielo jedného vášnivého človeka, ktorý dal do toho maximum čo vedel. Hra totiž zvláda veľmi veľké množstvo elementov nadmieru uspokojivo.

V prvom rade je treba poznamenať, že profesor Patrick Moore je vynikajúci hlavný hrdina. Celú dobu ma bavilo sledovať jeho cestu a pochopiť, čo sa vlastne stalo jeho kolegovi, ktorý z ničoho nič zmizol. Postupne sa stretneme s ďalšími postavami (mimo iného tu bude aj velikán Sir Arthur Conan Doyle) pričom všetci sú dobre napísaní, ponúkajú veľké množstvo zaujímavých momentov a najmä hra ku koncu vytiahne niekoľko solídne spracovaných prekvapení.

Navyše musím ešte dodať, že celý príbeh ma neuveriteľne skvelý spád. Pomáha tomu fakt, že riešenia problémov sú často veľmi logické (hoci sa môže stať, že sa občas človek trochu zasekne) a veľmi jednoduché na pochopenie nakoľko dávajú zmysel. Nie sú tu žiadne vynálezy, ktoré by pôsobili vyslovene absurdne. Navyše sú tu často aj momentky, pri ktorých si až neskôr uvedomíte ich skutočný význam. Ako napríklad aj študenta, ktorý neustále obdivuje trofeje vo výkladnej skrini. Všetko len chce svoj čas.

Hudba je takisto vynikajúca. Oceňujem, že tu máme obrovské množstvo starých nahrávok, ktoré skvele umocňujú atmosféru Británie v roku 1907 a je super, že na chvíľu vybehneme aj do Škótska hľadať jeden zaujímavý artefakt, no hlavne si počas hry uvedomíme, že osud našich hrdinov nie je vôbec jasný vopred a sú tu momentky, pri ktorých som doslova tŕpol. Nikto v tomto príbehu nemá zaručené, že ostane nažive. To vnímam ako jeden z najlepších elementov hry.

Vizuálne je hra taktiež pekná na pohľad. 2D grafika je kvalitná a veľmi dobre vie zachytiť nádhernú prírodu Škótska, no rovnako aj špinavé mestské uličky alebo prostredie starého vlaku. V tomto bola odvedená skutočne skvelá práca. Je vždy super, keď je hra nielen kvalitne napísaná, ale taktiež sa na ňu aj dobre pozerá.

Je niečo, čo ma osobne mrzí? Áno. Hra si vyslovene pre svoju atmosféru pýta aj nejaký dabing. Priam je potrebné, aby tieto postavy niekto nahovoril, aby dokázal ešte lepšie zachytiť celú atmosféru všetkého čo sa bude diať. Dalo by to hre ten potrebný boost, ktorý by potrebovala. Možno by mi ani nevadilo, keby hra bola ešte o niečo dlhšia, no koniec zase indikuje šancu na pokračovanie. Ak je to realita, tak sa veľmi teším a určite si plánujem vyskúšať. Pretože potenciál k tomu, aby príbeh pokračoval tu určite je. Pre milovníkov hororových point-click adventúr je An English Haunting absolútna povinnosť.

Tak Unknown 9: Awakening nakoniec dopadlo úplne opačne, ako sa od neho očakávala. Hra s cenovkou 50€, o ktorej vydanie sa postaralo Bandai Namco malo byť zárukou kvality, že? Bohužiaľ, vôbec. Nechcem tvrdiť, že hra nemá v sebe určité kvality, no súčasne je tu cítiť, že kľúčové veci nedopadli úplne podľa predstáv.

Na začiatok by som mal asi ale zmieniť, že nechápem úplne názory ľudí na to, že ide o "Woke" titul. Čím je táto hra woke? Že je hlavnou hrdinkou indka? Nie je mi absolútne jasné prečo je to tak obrovský problém, najmä keď táto skutočnosť je jasná skôr, než si hru kúpite. Popravde si myslím, že táto hra má oveľa zásadnejšie nedostatky, než to, že nie je dostatočne konzervatívna. Ako napríklad skutočnosť, že hra pripomína herné časy z doby PS3.

Nedá sa to nijako zakryť, vizuálna stránka Unknown 9 absolútne nevyniká. Môžem síce tvorcov pochváliť za celkom pekne nadizajnované prostredia, ktoré sú dostatočne vyriabilné, aby vás dokázali aspoň niečím zaujať, no modely postáv vyzerajú skutočne ako spred pätnástich rokov. Hra mi bežala v "high" grafickom rozlíšení, no mal som pocit, ako keby som to mal celú dobu nastavené na low. Slabé textúry a neprirodzená mimika tváre spôsobia, že všetky postavy vyzerajú celkom komicky. Najhoršie ale je, že keď s nimi vediete dialógy (mimo videosekvencií), tak sa na vás ani len nepozrú a môžete pokojne chodiť krížom-krážom, kým si oni rozprávajú svoje. Vyzerá to fakt divne.

Hrateľnosťou hra však tiež výrazne nevyniká. Skôr prinavracia späť časy, kedy najväčšou zábavkou bolo nekonečné stláčanie tlačidiel a mlátenie nepriateľov hlava-nehlava. Spočiatku to môže byť celkom fajn, no po dlhých hodinách hrania vás to už bude celkom určite otravovať. Sú tu síce zapracované aj iné elementy, no často pôsobia nedotiahnuto. Napríklad veľmi oceňujem fakt, že hra vám dáva možnosť byť nenápadný a ak budete mať šťastie na svojej strane, môžete nepriateľov odstrániť aj v tichosti. Problém je ale ten, že hra na túto mechaniku vôbec nie je prispôsobená. Nie je možné ukrývať telá, na úkryt vám v princípe slúži len vysoká tráva a v niektorých leveloch si budete musieť vyslovene poradiť s protivníkmi ručne stručne.

Napriek tomu ale poviem, že ma bavilo využívať element ovládnutia protivníkov. Toto považujem aj za najlepší spôsob ako sa niekedy vysporiadať s protivníkmi (hoci schopnost môžete použiť len určitý počet krát, kým si ju opäť nedobijete). Funguje to skvele a v prípade, že spojíte proti sebe ideálnych protivníkov, môžete sa dočkať niekoľkých skutočne kvalitne spracovaných kombo útokov, ktoré sa postarajú o všetkých bez toho, aby ste čo len pohli prstom.

Najlepšie časti hry sú ale tie, v ktorých reálne bojovať nemusíte. Stačí objavovať okolie, hľadať rôzne zberateľské predmety, nachádzať secrety, alebo riešiť hlavolamy so sochami. Okrem toho ešte tu je prístupná aj tajomná dimenzia, ktorá sa volá "Fold", a kedykoľvek sa dostaneme sem, hra je oveľa zaujímavejšia. Na jednej strane to ponúka viac lore, no súčasne je to svet, ktorý je fascinujúci na pohľad. Prial by som si, aby sme si to tu mohli užiť o niečo viac. Hru by to určite o body neukrátilo. Skôr naopak.

Mínusom sú ešte bohužiaľ aj všadeprítomné bugy a grafické glitche. Ak už hra nemá najkvalitnejšiu grafiku, mohli si tvorcovia aspoň dať záležať, aby sa postavy nezasekávali v podlahe, mŕtvoly nezablokovali dvere alebo ste z nejakého dôvodu nemohli vziať zberateľské predmety. Prípadne vo finále sa mi stalo, že som sa nevedel dostať k záveru hry, pretože nejakí protivníci ostali zaseknutí na plošine, odkiaľ mali ísť dole k Haroone, no dokopy sa vykašľali na to. Glitche sú tu taktiež, no tie sú skôr na zasmiatie. Najmä keď budete vidieť roztiahnutý batoh počas návštevy Foldu.

Kde si ma hra ale celkom získala je príbeh a celkové lore. Tento svet je veľmi zaujímavý a prial by som si mať viac času na to, aby som ho mal možnosť preskúmať a dozvedieť sa o ňom niečo. Haroona je sympatická hlavná hrdinka a v rámci možností dokáže celkom aj hru ťahať. Bohužiaľ ostatné postavy to až tak dobre zvládať nedokážu, pretože majú príliš málo priestoru. Jedíni, s ktorými budete tráviť aspoň nejaký čas sú Luther a Buchra a je tu ešte vaša mentorka Reika. Tieto postavy sú okey, no potrebovali tiež nejaký čas na to, aby lepšie vyzreli. Zloduchovia sú na tom rovnako. Nestihneme ich spoznať tak dobre, aby som to dokázal nejako výrzanejšie oceniť. Najlepšia postava v hre je ale pre mňa Doktor Matos, ktorý do hry vnáša aspoň nejaký element prekvapenia. Je skvelé mať možnosť ho spoznať a všetky stretnutia s ním pre mňa stáli za to. 

Viac nie je moc čo k hre povedať. Úprimne viem zhodnotiť, že od určitého bodu som sa začal celkom zaujímať o to, kam sa príbeh vyvinie, no trvá celkom dlho, kým sa reálne začne niečo diať a ako som povedal, súboje sú vskutku slušná nuda. Keby hra vyšla pätnásť rokov dozadu, pozeral by som sa na to asi inak. No v roku 2024 s cenovkou 50€ toto nemôžem ohodnotiť ako kvalitnú hru. Naopak ide o veľmi priemerný titul, ktorý len ťažko niekoho nadchne svojimi kvalitami.

Predpokladám, že všetci sme v živote aspoň raz natrafili na hru, z ktorej následne mal pocit, že pôjde absolútne proti prúdu. Beyond Galaxyland je pre mňa tento typ hry. Kritici aj hráči nešetria chválou, no ja som mal počas hrania pocit, že mi tu chýba akýkoľvek náznak originality a reálneho nápadu. Autor sa vyjadril, že jeho cieľom bolo primárne vzdať hold jeho obľúbeným značkám. Či už v hernom alebo filmovom svete. Na hre je to síce vidieť a možno to príde niekomu super, no mňa to neustále vyťahovalo z hry von.

Asi znie super, že existuje hra, v ktorej môžeme mať dokopy ťahové súboje, chytanie nepriateľských tvorov do loptičiek, preteky na motocykloch a vesmírných koráboch, fotografovanie živočíchov a preskúmavanie celej galaxie. Môj problém je ale primárne ten, že buď som už v minulosti všetko toto videl, alebo to nie je dotiahnuté do takého levelu, aký by som chcel. Na jednej strane hra nie je lineárna a môžete vesmír skúmať ako len chcete. No súčasne sú jednotlivé planéty dokopy limitované iba na bočné misie, na ktoré však najprv musíte dosiahnuť určitý level, aby sa vám spustili. Férovo viem zhodnotniť, že vedľajšie úlohy sú asi to najzaujímavejšie, čo hra ponúka, no k tomu, aby ste sa k nim dostali musíte navýšiť svoj level prechádzaním ústrednej príbehovej línie. Tá však také kvality často nedosahuje.

Snažil som sa k postavám si vybudovať nejaké reálne puto, no vôbec mi to nešlo. Doug je dokopy len veľmi typický hlavný hrdina, ktorý sa ocitne v trochu novej situácii, na čo reaguje často s plačom. Boom Boom je fajn, no počas dlhej doby toho moc nepovie, o Pablovi toho veľa nevieme (no je tu bočný quest, ktorým sa aspoň k nejakým info dostaneme) a potom je tu ešte Malefactor, ktorého rola bola pre mňa celkom predvídateľná. Jediné postavy, ktoré sú celkom dobré je Meela, ktorá je pilotkou vašej lode a vedkyňa na vozíku. Tá by si ale zaslúžila oveľa viac priestoru. Marty Bot, ktorý vás bude sprevádzať a hľadať svoje poslanie má tiež svoje momentky, no a nakoniec ešte Rosie, o ktorej sa dozvieme, že vlastne zničenie planéty prežila a bola teleportovaná na inom mieste a v Galaxylande je už viac než rok. Pridáva do hry aspoň nejaké reálne puto s postavami, ktoré má nejaké srdce, nakoľko hra začína práve s nimi. Toľko teda k postavám.

Skúmanie galaxie tiež znie super, no narozdiel od iných hier, kde sme toto mohli zažiť je svet Galaxylandu v prvom rade strašne malý a v druhom rade je potrebné skúmať planéty v určitom poradí, aby ste na ne stačili svojim levelom, a aby ste sa v príbehu nezasekli. Toto vnímam ako veľké sklamanie. Fotenie je fajn, no mali sme to už aj v Beyond Good & Evil, a tam mal fotoaparát aj zaujímavejšiu rolu, než tu. No a pretekanie v tejto hre je spravené buď strašne jednoduché (motocykle) alebo neskutočne komplikované na ovládanie (koráby). Ani jedno nie je dosť zaujímavé.

Vizuálne je na tom hra celkom ok, no prostredia dokopy pôsobia strašne zrecyklovane a nedočkáme sa niečoho, čo by sme už v minulosti predtým nevideli. Niektoré planéty navyše postrádajú určité detaily, čo robí pre mňa grafiku celkom nudnú. Čo môžem tak najviac oceniť je dizajn niektorých živočíchov a bytostí. Je tu dokonca rasa, ktorá na súboj používa tanec v štýle Michaela Jacksona. Takáto forma kreativity sa tam občas blysne, ktorá vie byť celkom zábavná a dáva to hre aspoň iný nádych. Je tu aj pár bočných postáv, ktoré sú celkom ok. Možno skúste navštíviť svojho suseda, ktorý sa vyžíva v nasávaní dymu.

No a ešte by stálo za to niečo povedať k hrateľnosti. Súboje sú celkom okey, no s bežnými tvormi to moc veľkú zábavu neprináša. Schopnosti niektorých tvorov sú dobré, no na to, aby ste ich mohli využiť musíte zvýšiť vašim tvorom tiež ich level. Ako aj Pokémonom. Boss súboje na druhú stranu sú na tom lepšie. Tam si viac viete otestovať svoje schopnosti v boji a je fajn, že môžete v prípade potreby jednotlivých hrdinov medzi sebou alternovať a využiť k dobru ich talenty alebo aj neminuté body energie. Vie to pomôcť. Na druhej strane platforming v tejto hre je behom chvíľky vysoko repetetívny. Skáčete, beháte, riešite sem tam nejaký hlavolam k tomu, a ešte tu môžete jazdiť po šikmých plošinách ako šmýkalkach. Nič, čo by sme v minulosti nevideli.

Pre mňa je táto hra fakt sklamanie. Nechcem nikomu brať v tomto ilúzie, no hoci vzdať hold obľúbeným hrám, filmom a seriálom môže byť fajn zábava, je potrebné do hry priniesť niečo, čo jej dá vlastnú identitu. Niečo, čo by som si spojil len s hrou samotnou. Niečo, čo by mi nedávalo neustále pocit, že sa pozerám na niečo, čo som už videl a následkom čoho by ma hra frustrovala svojou neoriginalitou. Pretože to je to, čo mi chýbalo v Beyond Galaxyland najviac. Originalita. Ak patríte medzi fanúšikov, nebudem vám to brať. Hra získala veľmi vysoké hodnotenia krížom-krážom. Očividne som v minorite a niečo zrejme prehliadam. No vy to tam môžete pokojne nájsť.

Na úvod by som mal asi povedať, že v čase, keď Beyond Good & Evil vyšlo prvýkrát, nemal som tú česť si hru zahrať. S určitým zahanbením sa tak musím priznať, že prvýkrát som sa s touto značkou stretol práve vďaka tomuto remasteru. Ako sa však hovorí, nikdy nie je neskoro vyskúšať niečo nové, alebo sa naopak vrátiť k niečomu, čo oslávilo 20 rokov. Ak je produkt kvalitný, stopy času nebudú nikdy reálnym problémom. Presne, ako v tejto hre. 

Napriek tomu, že väčšina z vás už asi príbeh hry pozná, povieme asi aspoň niekoľko základných informácií. Hlavnou hrdinkou je tu dievčina menom Jade. Žije niekde vo vzdialenej galaxii na planéte Hilly a spolu so svojim strýkom Pey’jom sa starajú a chránia deti, žijúce na ich planéte pred invazívnymi útokmi nebezpečných protivníkov, ktorí sa volajú DomZ. Proti nim ich majú chrániť vojaci z Alpha Section, no tí neustále prichádzajú príliš neskoro. Napriek problémom však Jade svojich priateľov ubráni a rozhodne sa niečo podniknúť. Ochranný štít totiž neustále potrebuje finančné zdroje, tak je čas zobrať nejakú prácičku. Môže zarobiť nejaké kredity fotením lokálnej fauny, no dostane rovnako aj ponuku na niečo oveľa väčšie od neznámeho muža, ktorý chce fotku záhadného tvora z jaskyne na neďalekom ostrove. Za jednu fotku dostane lukratívnu odmenu. V tom momente ale Jade ešte nevie, že ju čaká jej životná úloha, ktorá navždy zmení jej osud.

Autorov tohto remasteru musím pochváliť vo viacerých oblastiach. V prvom rade je super, že sa im podarilo zachovať atmosféru originálu, no rovnako dokázali hru vizuálne posunúť kvalitatívne vyššie. Textúry sú o niečo ostrejšie, postavy vyzerajú prirodzenejšie a svet nabral veľké množstvo rozmanitých detailov. Vzdialené miesta už nevyzerajú tak rozostrene a máte možnosť skutočne vidieť všetky hviezdy na nočnej oblohe. Na prvý pohľad to však skutočne vyzerá, akoby sa nič veľké nezmenilo. Ide o malé detaily, ktoré robia hru krajšou, no nekradnú nič z jej pôvodnej identity.

Bavili ma aj minihry, ktoré sú v hre prítomné. Či už ide o preteky, v ktorých sa môžete stať majstrom šoférovania vášho vznášadla, legendárne škrupinky (hrané ale čisto a férovo) a nakoniec ešte aj zaujímavá verzia stolného hokeja, kde je vašou úlohou dostať všetky puky na stranu súpera. Musím uznať, že s touto som mal osobne asi najviac problémov, nakoľko umelá inteligencia vášho protivníka je až príliš dobrá a často sa mu nejakou technikou podarí pretlačiť na vašu stranu naraz aj tri puky. Jediná nevýhoda, ktorú som v tejto minihre postrehol je však skutočnosť, že si nemôžete vybrať, ktorý puk chcete poslať na súperovu stranu. Hra vám to vyberá sama a to mi osobne nevyhovuje.

Fotografovanie je tiež jedna z činností, ktorá ma náramne bavila. To že máte priebežne zachytávať snímky všetkých živočíchov, na ktorých počas svojej cesty narazíte, je nielen príjemnou zárobkovou činnosťou, no súčasne je to aj veľmi sympatická úloha. Vtipná je i skutočnosť, že za živočíchy sa považujú aj všetky inteligentné bytosti. A keď namierite fotoaparát napríklad na vášho strýka Pey’ja, vie sa pekne usmiať do kamery a zakývať vám. Opäť, malé detaily, ktoré tvoria väčší celok. Fotografie však budú počas úloh slúžiť aj ako dôkazový materiál, takže nejde len o vedľajšiu zábavku. Z Jade sa stane poctivá špiónka.

Je tu ešte niekoľko ďalších vedľajších aktivít, ktoré počas hrania objavíte. Tie budú primárne slúžiť k tomu, aby ste získali viac kreditov a, samozrejme, nesmiem zabudnúť ani na perly, ktoré sú veľmi dôležitou menovou jednotkou. Konkrétne na vylepšenia vášho vznášadla a vesmírnej lode. Samotné perly získavate rôznymi spôsobmi. Jedným z nich je úspešné splnenie úloh, viete ich objavovať v skrytých zákutiach na mape, vyhráte ich cez minihru stolného hokeja, alebo porazíte pašerákov v ich úkrytoch. Možností je viacero, záleží už len na tom, čo vám bude vyhovovať viac.

Ako je na tom celková hrateľnosť? Ide o kvalitný počin, ktorý vás dokáže veľmi rýchlo zaháknuť. Nemôžem povedať, že by jednotlivé elementy boli úplne originálne, no splnia svoj účel a počas hrania sa určite nebudete nudiť. Nemôžem povedať, že by hra výrazne vynikala vo svojich akčných momentoch, no rozhodne si to veľmi dobre kompenzuje svojimi stealth elementami. Férovo opäť musím zhodnotiť, že bojovať proti alfa vojakom sa neukázalo byť mojou silnou stránkou, a tak som sa rozhodol ich likvidovať nenápadnejšími metódami.

Na boj vám primárne slúži vaša palica, no okrem toho sa vašou pomôckou v súboji stane aj váš fotoaparát, pomocou ktorého budete môcť strieľať na nepriateľov farebné disky. Takto môžete často nepriateľov omráčiť na diaľku a následne sa lepšie presunúť z jedného miesta na druhé. Je to skrátka veľmi užitočná pomôcka, ktorú som často ocenil oveľa viac, než sa silou mocou snažiť nepriateľov s kladivom a štítom poraziť ručne a stručne. 

Vaši protivníci však, našťastie, nie sú len alfa vojaci. Palica sa stane užitočným nástrojom najmä počas boja s ostatnými nepriateľmi. Z času na čas bude treba dať poriadnu lekciu agresívnym robotom, no rovnako je potrebné sa vysporiadať aj s nepríjemnými živočíchmi, ako sú napríklad vážky alebo medúzy. Ak však dostanete šancu, je dobré si ich najprv odfotiť. Za prvú fotku budete mať nejaké tie extra kredity.

Poslednou kapitolou sú ešte boss súboje, pri ktorých sa tiež nemôžem na nič výraznejšie sťažovať. Pokiaľ budete dávať pozor a odhalíte ich slabiny, nemali by ste mať žiadny zásadnejší problém. Niekedy je potrebné jednoducho strieľať z vášho vznášadla, inokedy je treba vaše údery správne načasovať, aby ste vedeli trafiť na správne miesto, keď je protivník v oslabení. Je pravda, že vďaka určitým metódam je boj relatívne jednoduchou záležitosťou, no aj tak by som si dovolil tvrdiť, že opatrnosť je stále na mieste. Najmä pri záverečnom bossovi, ktorý si na vás počas záverečnej fázy pripraví jedno veľmi nepríjemné prekvapenie. 

Čo sa týka príbehu, pôvodní tvorcovia odviedli dobrú prácu v tom, že si hráč dokázal vybudovať k jednotlivým postavám vzťah a pochopiť ich celkovú situáciu. Počas jednotlivých misií som si neustále viac a viac uvedomoval, že ma baví s nimi tráviť čas a počúvať ich dialógy. Výsledok možno nie je ničím výnimočným a ide o klasický tróp, kde sa z niekoho zdanlivo nepodstatného stane veľký hrdina a ide bojovať proti zlému vládnemu systému. Dočkáme sa asi všetkého, čo od niečo podobného možno očakávať, no napriek tomu to má istý šarm. Je taktiež iné vidieť tieto situácie, keď sa odohrávajú na inej planéte, než keby sa to odohrávalo na Zemi.

Čo sa mi však na hre až tak nepáčilo? V prvom rade ma vedela celkom často frustrovať kamera. Niekedy sa otočí do iného uhla, ako by som si predstavil sám a počas tých chaotickejších situácií, vám to veľmi nepomôže. Niekedy úmyslom hry rozumiem a viem pochopiť, prečo sa rozhodla zvoliť daný uhol, no to nemení nič na tom, že v určitých bodoch to vie byť výrazne na príťaž, ak si ju nemôžem otočiť tak, ako potrebujem. 

Tiež si myslím, že hra relatívne rýchlo vyhádže svoje najlepšie karty a ku koncu už jej trochu dojde dych. Hoci som bol nadšený zo skutočnosti, že finálna misia sa bude odohrávať na mesiaci, výsledný dojem bol nakoniec celkom rozpačitý. Oblasť bola oveľa menšia, splniť jednotlivé úlohy trvalo oveľa kratšie a nepôsobilo to rovnako kvalitným dojmom, ako časti vo fabrike alebo bitúnku, ktoré ma dokázali zaujať oveľa viac. Minimálne z pohľadu hrateľnosti a atmosféry mi priniesli oveľa väčšiu dávku zábavy.

No a nakoniec sú tu ešte aj určité nepríjemnosti, ktoré som pocítil v oblasti platformingu. Občas mi vedelo brnkať na nervy, keď som chcel vyskočiť, alebo tasiť zbraň, no hra vám to nedovolí, nakoľko to nie je v tej oblasti naprogramované. Chete vyskočiť? Hra vám to dovolí len na presne naskriptovaných momentoch, v ktorých budete mať možnosť vyskočiť vyššie, alebo preskočiť prekážku. Inokedy nie. Rovnako je to aj s vašou zbraňou. Ak sa nenachádzate v nebezpečenstve, Jade ju nebude vyťahovať. Niekedy ma však lákalo vyskúšať a natrénovať si jednotlivé manévre a údery v častiach mimo agresívnu zónu. No, bohužiaľ.

Tvorcom remasteru však udelím ešte jednu pochvalu. Do hry totiž priniesli úplne novú vedľajšiu misiu, kde budete môcť získať niekoľko špeciálnych predmetov, ktoré sa viažu k postavám z vašej histórie. Ak úspešne prejdete skúškou a získate ich všetky, odmenou vám bude veľmi pekná videosekvencia, z ktorej sa dozviete niečo viac o Jade. Podľa všetkého je celá táto časť hľadania pokladov previazaná s pripravovaným pokračovaním, ktoré by nám malo prezradiť viac. Vnímam to z toho pohľadu ako zaujímavý teaser, ktorý ma dokázal navnadiť na to, čo bude potom. Toto je aj jediný výraznejší zásah do hry oproti originálu.

Beyond Good & Evil: 20th Anniversary Edition je kvalitný remaster, ktorý môže svojou hrou na nostalgiu nadchnúť milovníkov pôvodnej hry, no súčasne si dokáže získať i nových hráčov, ktorý sa s titulom zoznámia úplne prvýkrát. Nemôžem povedať, že ide o výnimočné akčné dobrodružstvo, no určite ide o kvalitný herný titul, ktorý splní očakávania. A možno sa konečne dočkáme aj toho dlho očakávaného pokračovania, v ktoré už ani mnohí neveria. Jedno však viem určite. Hilly je nádherný svet, z ktorého chcem vidieť viac.

Po viac ako 80 hodinách môžem hovoriť hotovo a máme pred sebou určite horúceho kandidáta na hru roka. Metaphor: ReFantazio je vo veľa ohľadoch fantastický titul. Skvele napísaný, vynikajúca hrateľnosť, zapamätateľné postavy a súboje, ktoré vedia byť občas nervydrásajúce. Ku koncu možno až trochu moc, ale to je na trochu inú debatu. Myslím si, že pokiaľ máte radi japonské RPG a obzvlásť hernú sériu Persona, tak Metaphor bude presne ten titul, ktorý si užijete na sto percent. Možno sa to dokonca stane aj vašou hrou roka.

Vo februári som sa venoval Persona 3 Reload, čo bolo moje prvé stretnutie so štúdiom Atlus. Hra ma skutočne v mnohom nadchla, no po tom ako som mal možnosť hrať Metaphor som si uvedomil, že niektoré veci boli predsa len trochu poslabšie. V prvom rade je super, že tentokrát sú dungeony lepšie previazané s príbehom a budú konkrétne nadizajnované pre daný účel. Je to určite lepšie ako mať niekoľko poschodí v Tartaruse, ktoré sa budú generovať náhodne a budú v nich aj náhodní nepriatelia. Tentokrát to pôsobí všetko oveľa intenzívnejšie a najmä mám pocit, že aj samotné dungeony posúvajú celkovú príbehovú rovinu. Čo som pochopil, tak tento spôsob bol použitý aj v Persona 5 a výrazne to zlepšilo atmosféru hry.

Súboje fungujú veľmi podobne, hoci tentokrát s využitím slabiny nezískate možnosť použiť špeciálny výpad proti protivníkovi. To je na jednej strane trochu škoda, nakoľko to prispievalo k určitým výhodám, no aj tu sa dočkáte iných výhod. Slabších protivníkov tentokrát môžete jedoducho rozsekať a získať tým rýchlo nejaké tie body EXP, pričom silnejších stále musíte dostať do skupinového súboja. Tam je ideálne získať výhodu tým, že protivníkov napadnete ako prví a nebudú môcť následne jedno kolo útočiť, nakoľko budú zmätení. Ak sa vám ich navyše podarí zdolať bez toho, aby vám ubrali akúkoľvek energiu, budete odmenení nejakými tými bodmi EXP navyše.

Boss súboje s "humans" sú tiež dosť dobré. Tieto tvory majú často viacero miest, na ktoré môžete útočiť a je potrebné vedieť, čo je najlepšia technika alebo akým spôsobom ho dostať do úzkych. Je tiež fascinujúce, že tieto tvory sa volajú "človekovia" čo posúva aj príbeh do trochu novej roviny. Každopádne má to svoj význam a dôvod, ktorý sa dozviete v hre neskôr. Nebudem dávať žiadne zásadnejšie spoilery, no aspoň by som mohol spomenúť, že všetko je to previazané s emóciami. To je v podstate aj hlavná myšlienka hry.

Ostatné veci viac-menej budete poznať z predošlých hier Persony. Opäť tu máte tajomnú miestnosť s tajomnou postavou (no narozdiel od Igora má More aj svoj vlastný príbeh, ktorý je vskutku zaujímavý), namiesto Person tu budete odblokovávať "Archetypy" a skúsenosťami budete odblokovávať nové a silnejšie. V podstate to ide trochu ruka v ruke. Preto aj hovorím, že ak vás bavila séria Persona, určite si užijete aj Metaphor.

Pozitívne vnímam ešte aj niekoľko ďalších vecí. Hudba je fantastická a dokáže skutočne boje poriadne nabudiť. Uživateľké rozhranie je solídne, jednoducho sa v ňom dá navigovať a funguje presne ako by som si predstavoval. Vizuálna stránka je dobrá, no záleží od toho, o ktorej hovoríme. Je tu nádherná filmová grafika, ktorá priam srší farbou a energiou a potom je tu trochu stoickejšia a nudnejšia herná grafika. Vyzerá tiež dobre, no tie rozdiely v kvalite sú veľmi rýchlo badateľné. No a potom ešte anglický dabing, ktorý som počas hry mal zapnutý, ktorý je dosť dobrý. Všetci dokážu svojim postavám pridať presne ten charakter, ktorý by som čakal.

Čas ale rozobrať to najzásadnejšie, čím je celkový príbeh. Myslím si, že v dnešnom rozdelenom svete, kde ľudia po sebe kričia a nadáva sa tu do fašistov, slniečkarov, liberálov a podobne ide o titul, ktorý fantasticky zachytáva všetky tieto veci. Najmä keď vidíme, ako sa ľudia veľmi jednoducho dajú manipulovať. Louis je v tomto skvelý zloduch, ktorý absolútne perfektne zachytáva osobnosti, ktoré vedia toho veľmi veľa narozprávať, no v skutočnosti majú úplne inú víziu, než si mnohí predstavujú. Koniec koncov, manipulácia je veľmi silná vec.

Hrdinovia sú ale rovnako skvelí. Náš ústredný protagonista vie toho povedať viac ako to bolo v Persona 3 Reload a postupne, keď príbeh do seba zapadne sa dozviete ešte niekoľko ďalších zaujímavých informácií. Jeho najlepšia priateľka a spoločníčka víla Gallica je niečo ako jeho hlavný motivátor a dáva hre potrebnú energiu. Možno by som miestami počas boja nechcel počúvať niektoré jej hlášky, ale to je taký drobný detail. Okrem nich je tu Strohl, ktorý má urodzený pôvod, no jeho domov bol zničený, červenovlasá rytierka Hulkenberg, ktorá mala chrániť princa, Heismay, ktorý si so sebou nesie rodinnú tragédiu, speváčka Junah a jej melodický hlas a niekoľko ďalších.

Môžem povedať, že všetky postavy sú skvele napísané, ich príbehové archy stoja za to a budete mať počas hry pocit, že sa vyvíjajú a posúvajú. Bavilo ma prechádzať tieto vedľajšie aktivity a najmä vám to pomôže neskôr odblokovať ďalšie archetypy, ktoré budú mať ešte silnejšie schopnosti. Ako som povedal, tie podobnosti s Personou tu sú a toto je tiež ďalší taký aspekt, ktorý sa tu chytá.

Ešte by som mal povedať, že finále je pre mňa tak trochu mix. Ak by som porovnal s Personou 3 Reload, tak by som zhodnotil, že príbehovo to síce funguje, no tvorcovia to na môj vkus natiahli trochu moc. Najprv vás čaká dungeon v paláci, kde na konci porazíte Louisovu pravú ruku Zorbu, potom sa s Louisom porozprávate a on otvorí ďalší dungeon, kde sa dostanete až presne na posledný deň. Následne na konci porazíte troch silných protivníkov, než sa postavíte Louisovi, ktorý sa jednoducho odmieta vzdať, a skončí v zmutovanej forme, ktorá je spracovaná fajn, no potom sa ešte po porážke stále odmieta vzdať a príde s úplne finálnou formou, ktorá je teda skutočne bonbónik na koniec. Človek má pocit, že sa dostáva do finále a nakoniec to celé trvá asi tak ešte dve hodiny celkového hrania, čo je na mňa osobne trochu moc. V Persone 3 mal finálny súboj 13 fáz, no pôsobilo to lepšie spracované ako tu.  Možno vás to bude baviť viac, no ja som už bol skutočne celkom unavený z toho a čakal som len, kedy sa konečne dočkám kompletného finále.

Vo výsledku ale je Metaphor: ReFantazio jednoznačne titul, ktorý by ste si mali tento rok vyskúšať. Ak milujete japonské RPG a sériu Persona ide v mojich očiach o absolútnu povinnosť. Ak ste podobný typ hier nikdy nehrali, aj tak by som hru stále odporúčal, nakoľko ide o jeden z najlepších príbehov, aké som mal kedy možnosť vidieť. Najmä skutočne odzrkadľuje to, čo sa posledné roky vo svete deje a pôsobí to v tomto celkom desivo. Som za tento titul veľmi rád a chcem vedieť kam sa to posunie ďalej v nejakom prípadnom DLC alebo možno rovno aj pokračovaní. Koniec naznačuje, že dobrodružstvá budú pokračovať. Takže koniec v tomto prípade určite nie je.

No... bolo to fajn, kým to trvalo. Dosť ma zamrzela správa od Kabam, že 16. decembra 2024 sa s Mirrorverse navždy rozlúčime a servery budú vypnuté. Nie ani tak preto, že som do hry aj niečo zainvestoval, no najmä z toho dôvodu, že hra mala podľa mňa úžasný potenciál k tomu byť vynikajúcou. Neviem čo by ale bolo treba zmeniť, nakoľko ja som bol s výsledkom spokojný.

Zrkadlový svet Disney, kde v paralelnom vesmíre bojujú proti roztriešteným je zaujímavý, postavy boli nádherne nadizajnované (väčšinou) a páčilo sa mi, že každý disponoval svojimi vlastnými schopnosťami, ktoré boli často aj veľmi užitočné. Človeku možno chvíľu trvá, kým sa plnohodnotne dostane do hry, no v momente ako sa mu podarí zosilniť svojich hrdinov a nájsť tú správnu trojicu, hra bola veľmi zábavnou.

Vadilo mi dokopy iba pár vecí. V prvom rade som nechápal, prečo mi Mirrorverse behom chvíľky dokázal totálne rozpáliť telefón, zožrať celú batériu a navyše ešte k tomu následne začať lagovať. Ak som hral dlhšie ako 15 minút, bolo to absolútnou pravidelnosťou, že sa všetko spomalilo alebo sa dokonca zastavil celý obraz a musel som počkať, kým to odmrzne. Z času na čas som sa dočkal aj nejakého toho crashu.

Navyše ale ako plynul čas, tak Kabam začali robiť celkom nepríjemné rozhodnutia. Počas prvého roku v hre sme mali každý mesiac dve nové postavy. Následne sa ale rozhodli, že mnohí hráči nové postavy až toľko nepoužívajú, preto bude lepšie ak sa budú venovať tým čo už vytvorili a skúsia ich hráčom viac priniesť. Na papieri pekný nápad, ktorý však nedopadol úplne ideálne. Pretože zrazu sme sa ako komunita nemali už tak veľmi na čo tešiť. V hlave sme mali veľké množstvo nápadov na nových hrdinov, no neustále prevládal pocit, že sme ostali v tomto ohľade nakoniec trochu odignorovaní.

Treba aj priznať, že pokiaľ sú hráči príliš spokojní, je potrebné urobiť nejaké obmedzenia. V čase, keď do hry pribudli Elizabeth Swan a kráľ Triton totiž Kabam otvorili v eventovom queste aj dva špeciálne bonusové levely, ktorých úspešným zvládnutím ste mohli zosilniť vášho nového hrdinu. Podľa úrovne ste mohli získať tak hrdinu v rozpätí od 3 až do 5 hviezd. Výsledok bol ale ten, že zrazu veľa hráčov malo nové postavy na astrálnej úrovni a Kabam asi nechceli, aby boli hráči spokojní až tak veľmi. Koniec koncov, free to play hry potrebujú, aby hráči platili za mikrotransakcie.

Napriek tomu všetkému si však myslím, že hra mala veľmi dobre spracovaný bojový systém, príbehová kampaň bola dobrá, odmeňovací systém bol veľmi solídne nastavený a nikdy som nemal pocit, že by som absolútne musel míňať peniaze na to, aby som sa počas hrania bavil. Bol som schopný (väčšinou) v pohode vyžiť zo všetkého, čo nám Kabam dával ako denné odmeny a takisto aj za úspešne prechádzanie veží, dungeonov alebo neskôr "rift raids". Práve v tomto si myslím, že Mirrorverse oproti mnohým iným hrám bol voči svojim hráčom férovejší, než mnohé iné mobilné hry.

Keď som v júni 2023 tvorcom gratuloval k úspešnému roku, myslel som si, že nás ešte niekoľko ďalších bude čakť. Žiaľ, všetko je úplne inak. Jediné v čo aspoň trochu dúfam je, že Disney by si zobrali tento herný koncept a pretransformovali to do nejakého animovaného seriálu a hodili na Disney+. Pretože tento paralelný vesmír má už len svojou existenciou ohromný potenciál mať svojich fanúšikov. Uvidíme, či teda ešte niekedy v nejakej forme zrkadlové univerzum Disney navštívime, alebo to skutočne bude v decembri posledná klapka.

The Gap vnímam vo výsledku ako ďalší skvelý titul z minulého roku, ktorý podobne ako kedysi Gone Home sa rozhodol staviť všetko na budovanie atmosféry a zachytenie silnej ľudskej drámy. Akurát sa namiesto prázdneho domu budeme prebádať spomienkami, ktoré sú možno naše, alebo sa možno odohrali v nejakej paralelnej realite. Môžu nám však pomôcť zaplátať diery v našej hlave.

Keď som do toho vstupoval, mal som pocit, že hra bude o tom, ako muž prišiel o svoju rodinu, pretože bol príliš zahrabaný vo svojej práci. Práci, kde sa snažil nájsť liek pre svoju chorobu a všetko mu absolútne pretieklo pomedzi prsty, nakoľko si jeho manželka myslela, že sa zbláznil. Koniec koncov, kto by bol ochotný veriť teórii o paralelných realitách, kde možno existuje liek, ktorý hľadá. Avšak je to celé úplne inak.

Keď som ku koncu pochopil všetko, tak celá hra pôsobí oveľa silnejšie a údernejšie, pretože si uvedomíte, že Josh sa vlastne vydal na cestu nájsť niečo, čo malo jeho rodinu skutočne zachrániť. Avšak niekedy také cesty bývajú veľmi tŕnisté. Treba si uvedomiť, že keď jeho manželke diagnostikovali špeciálnu formu ochorenia, jeho svetom to absolútne otriaslo. Následne sa snaží nájsť pre ňu liek, ktorý ale v tomto svete neexistuje, no možno ho dokáže nájsť niekde inde. Akurát jeho manželka to vníma ako keby si chcel na jej chorobe postaviť novú doktorantskú prácu, za ktorú následne dostane nejaké super ocenenie a budeš ešte váženejší než doteraz. Keď niekedy človek počúva ich hádky, dá sa povedať, že rozumie obom stranám, no istým spôsobom si povie, že ak by existovala cesta, ako zachrániť niektorých ľudí, ktorí tu už so mnou nie sú, tiež by som to chcel.

To však neznamená, že v jeho živote je všetko v poriadku. Netrpí možno nebezpečným ochorením ako jeho žena, no nechal si do hlavy implantovať nanobota, ktorý mu mal pomôcť zachovať si v poriadku spomienky, no miesto toho má pocit, ako keby mal v hlave čierne diery. Miesto toho však postupne zistí, že táto technológia mu umožňuje vidieť jednotlivé paralelné reality. V istom slova zmysle je to veľmi zaujímavá forma zavádzania, kým postupne pochopíme, čo sa naozaj vlastne stalo.  

Z hľadiska hrateľnosti je to úplne podobné ako jednotlivé walking simulátory, s tým rozdielom, že v niektorých spomienkach budete musieť aj trochu reagovať. Niektoré stačí objaviť a vypočuť si dialógy, občas však bude treba vyplniť správne odpovede v teste (ktoré viete nájsť okolo seba), alebo pripraviť burgre počas telefonátu, nájsť správny východ na letisku a tak ďalej. Možno sa to dá urobiť aj formou hádania, no mňa viac bavilo hľadanie jednotlivých odpovedí okolo seba, ktoré mi postupne dávali dokopy celú skladačku. Na dokončenie hry ani nepotrebujete všetky spomienky, stačí nájsť len kľúčové, ktoré vám odhalia heslo do vášho počítača. Tam totiž začne finálna kapitola, ktorá prinesie reálne odpovede.

Celkovo ma iba mrzí, že podobne ako mnohé iné hry tohto typu je neskutočne krátka. Dokopy sa to dá odohrať za 2 - 3 hodiny, no napriek tomu to vie zanechať solídny zážitok. Radšej krátka, no silná hra, než dlhá a mizerná. Tie dramatické momentky, ktoré tu sú vedia vyniknúť a dávajú postavám reálnu hĺbku. Ako to už dopadne potom záleží reálne na vás. Áno, konce sú tu dva. Hra však ideálnym spôsobom ponúka možnosť vyskúšať si oba. Ktorý je lepší? Úprimne, ťažko povedať. Niektoré veci sa jednoducho asi zachrániť nedajú.

A došiel som na koniec. Myslím si, že rok 2024 asi bude pre mňa rokom, kedy sa tak nejako bližšie zoznamujem s japonskými RPG a Visions of Mana tam opäť perfektne pasuje. Predošlé Mana tituly som nehral, takže nemôžem v tomto ohľade porovnať či išlo o lepšie, komplexnejšie alebo kvalitnejšie napísané tituly... prípadne či sú tu nejaké referencie na predošlé časti. Hodnotenie teda ide čisto na Visions of Mana samé o sebe. V jadre tu máme podľa mňa kompaktnú hru, ktorá ani nepotrebuje žiadny väčší background k tomu, aby som sa bol schopný orientovať v deji. Toto vnímam ako veľké plus. Hru môžete úplne v pohode odohrať bez predchádzajúcich znalostí a nebudete mať pocit, že v príbehu máte nejaké medzery.

V prvom rade je treba povedať, že hra je veľmi dobre napísaná. Visions of Mana má veľké množstvo zaujímavých nápadov, silných zvratov a zaujímavých postáv. Realita je taká, že z celej tejto hry by sa dali spracovať možno aj štyri série seriálového spracovania. Je tu viacero momentov, kedy nadobúdate pocit, že sa blížite do finále, že už vám veľa neostáva, no hra zrazu na vás vytasí úplne novú situáciu, o ktorej ste dovtedy vôbec nevedeli. No keď sa nad tým všetkým zamyslíte dáva to veľmi dobrý zmysel.

Páči sa mi nápad, že jednotlivé bytosti elementov si vždy raz za 4 roky musia zvoliť svojho vyvoleného, ktorý venuje Stromu Many svoju dušu, aby následne mohol svet ďalšie 4 roky v poriadku fungovať a nedotkli sa ich výraznejšie problémy, ktoré by ich ohrozovali. Vo svete je tak zachovaná rovnováha. Avšak je mi jasné, že pokiaľ niekde vznikne láska, prípadne sa veci nejakým spôsobom skomplikujú, začnú si samotní vyvolení uvedomovať, že možno obeta nie je úplne to najlepšie riešenie. Najmä keď sa ešte dozviete, že v minulosti neboli tieto obety nutné a svety úplne v poriadku a harmónii fungovali. Čo sa teda zmenilo? To je to, čo postupne budete v príbehu odhaľovať. Neskôr aspoň trochu poodhalím niečo v spoileroch, nakoľko sa to jemne dotýka môjho hodnotenia, no k tomu prídeme.

Postavy sú napísané veľmi dobre a dokonca si myslím, že pre anglický dabing boli zvolení veľmi dobrí herci, ktorí im dali dušu. Stephen Fu ako jemne naivný, no dobrácky a odhodlaný Val funguje skvele,  Anairis Quinones ako Hinna je vynikajúca, Vanessa Lemonides ako kráľovná Palamena je excelentná, Rachel Rial ako trochu tvrdohlavá Careena tiež funguje a samozrejme aj mnohí ďalší. Pači sa mi aj koľko rôznych bytostí sa v tomto svete nachádza, pričom často len pridajú ľuďom niečo zo živočíchov a vyzerá to ako nový tvor. Najlepšie v tomto smere ale obstáli Nicollo a jeho tri netere, ktoré keď chcú povedať slovo "you" tak to vždy povedia ako "mew". To mňaukanie im tam nejako ide samé od seba.

Vizuálna stránka je hry je nádherná. Farby v tejto hre absolútne žiaria a kedykoľvek sa ocitnete na nejakom mieste, dokážete cítiť, čo z celého prostredia vyžaruje. Tá aura je perfektne zachytená. Najlepšie to na mňa pôsobilo práve pri strome manny, kde bude doslova nádherný záber na zapadajúce slnko a s tým súvisiacim červené nebo, ktoré absolútne žiari. Nádherné na pohľad.

Súboje sú tiež celkom solídne. Ja som teda hral hru na ľahkej obtiažnosti, nakoľko som primárne chcel vedieť kam sa príbeh vyvinie. Pochopím pokiaľ to niektorým hardcore RPG hráčom bude prekážať, no hry majú byť v prvom rade radosť a oddych. Nemám vždy náladu na to, aby som hľadal spôsoby, ako úspešne zvládnuť situáciu. Každopádne platí, že zbrane sú účinné, k dispozícii máte 3 kúzla a umelá inteligencia spoločníkov je celkom solídna. Navyše si môžete nastaviť aj stratégiu, ako chcete, aby postupovali. Vďaka tomu môžu aj používať zozbierané položky ako blázni, alebo aj vôbec. Ideálny spôsob nájsť nejakú zlatú strednú cestu.

Dobré je tiež, že k boju vám pomáhajú aj predmety, ktoré sa spájajú s ôsmimi rôznymi elementami. Oheň, voda, vietor, zem, mesiac, svetlo, tma a drevo. Niekedy to vie urobiť vaše útoky ešte o niečo zaujímavejšie. Na to, aby ste ich odblokovali však musíte tieto predmety spojiť s vašimi hrdinmi ako nástroj, ktorý im dá silu. Jediné, čo mi tu prekáža, že hrdinov je 5, nástrojov 8 a pokiaľ chcete, aby boli tieto kúzla používané, tak musíte to urobiť pre každú postavu zvlášť 8krát. Pričom vždy sa prvýkrát spustí animácia, kde uvidíte postavu v novom kostýme s novou silou. Bolo by fajn, keby sa nejakým spôsobom dajú aspoň preskočiť. Ale nie. Musíte v podstate 40x vidieť inú verziu tej istej animácie.

Trochu ma mrzí ešte jedna vec. Je super, že počas celej primárnej línie je hra nadabovaná, no ak budete plniť vedľajšie úlohy, tak dabing sa úplne stratí. A to aj pri našich hlavných hrdinoch. Bol taký problém to nadabovať komplet? Pôsobí to celkom zvláštne. Najmä keď aj tu nájdete niekoľko dobrých úloh, ktoré stoja za to si prejsť. Najviac sa mi páčili úlohy od ženy menom Fiona (podobnosť s istou princeznou čisto náhodná), ktorá hľadala miesta z olejomalieb, ktoré boli v jej rodine. Toto malo aj určitú dušu. Je pravda, že väčšina vedľajších questov sú veľmi všeobecného rázu, no pár ich bolo skutočne veľmi príjemným spestrením tejto hry.

Je treba ale uznať, že hra ešte musí vychytať aj nejaké tie muchy. Občas sa mi stávalo, že sa postavy veľmi divne zasekli v scéne, alebo sa krútili dokola. Takisto som raz začal konverzáciu, ktorá sa nikdy nespustila a vo výsledku som musel kompletne zresetovať hru... a taktiež sa mi nepáči, že postavy počas finálnych častiach v sopke dokopy prechádzajú furt cez lávu, hoci vy sa ju snažíte preskakovať. Neviem ako spraviť, aby mi následne nehoreli a nemusel pomocou predmetov napravovať ich statusy. Toto je vcelku otravná záležitosť. Takže treba nejaké veci zlepšiť.

Taktiež by som ešte povedal, že potom ako som hral Eiyuden Chronicle: Hundred Heroes, ktoré malo v zásobe obrovské množstvo rôznych extra bonusových aktivít a minihier, niečo podobné by som ocenil aj tu. Je super, že hra sa primárne sústredí na príbeh, no postupne som si uvedomoval, že by mi nevadilo, keby som v hre mal aj nejaké aktivity pomimo, ktoré by mi mohli spestriť môj hrací čas. Je to vždy lepšie, keď hra nie je príliš jednotvárna. Dalo by sa povedať, že v hre máte nejaké výzvy, ktoré musíte splniť, no stále sa rozprávame o tom, že budete tam musieť poraziť nejaké monstrá v nejakom časovom limite. Nejaké iné minihry by na škodu neboli. Dali by tiež tomuto svetu trochu väčšieho ducha.

Výtkou ešte budú aj určité reštrikcie, ktoré som si v hre všimol. Pretože sa správa úplne rozdielne v častiach keď ste v mestečku, a keď ste vo vonkašjích priestoroch. Ako príklad poviem, že v mestečku z nejakého dôvodu nemôžete používať dvojskok. Takisto z nejakého nevysvetliteľného dôvodu nemôžete vymeniť spoločníkov medzi sebou. Sú to možno maličkosti, no niekedy vedia ovplyvniť situáciu, keď nerozumiete čo sa vlastne deje. Chápem, že v meste nebudete tasiť zbraň, no prečo nemôžete urobiť dvojskok? Takisto prečo je všade toľko zvláštne položených neviditeľných stien, ktoré vás blokujú v tom, aby ste doskočili vyššie? Niekedy som tomu vôbec nerozumel.

Hra ma však napriek tomu veľmi bavila. Keď sa človek sústredí na príbeh, všetko ide veľmi plynule a bavilo ma to. Hra však má určité elementy, ktoré mi nesedia. Poďme však teraz na tie spomínané spoilery, ktoré som avizoval ohľadom príbehu. Ako som teda spomínal, hra má v sebe niekoľko zvratov. Musím povedať, že niektoré fungujú dobre. Napríklad nám bude dopredu jasné aké motívy ženú Eorena a človek aj rozumie jeho situácii. Najmä keď vieme, že môže existovať cesta, ako by veci mohli byť inak. V jadre však následne svojimi činmi oslobodí skutočného zloducha hry, ktorým bude Daelophos.

Ten je v jadre zaujímavým zloduchom. Hrdina, ktorý sa následne stal najväčším monstrom. Oslobodil svet od hrozieb a chcel žiť mierumilovný život so svojou láskou Ceruliou. Nakoľko je však počas jeho misie zavraždená obyčajnými zlodejmi, Daelophos sa chce pomstiť Bohyni Manny za takú zradu. Žiadal len jediné, a bolo mu to ukradnuté. A tak sa z neho stane zloduch. Jeho príbehová archa je celkom zaujímavá, no čo sa týka ostatného, nadšený veľmi nie som.

Úprimne nie som veľkým fanúšikom toho, že sa jednému protivníkovi musíme postaviť viackrát. A kedykoľvek ho zdoláte, tak následne sa zmení ešte na silnejšiu a nebezpečnejšiu verziu, ktorú opäť musíte zdolať. Vo finálnom súboji som musel čeliť až dvom verziám jeho podoby... a nemám pocit, že by to bolo nejako obohacujúce. Nedá sa urobiť niečo iné, než to, že sa z monstra stane ešte silnejšie monstrum? Alebo ak nie silnejšie, tak aspoň ešte väčšie? Ako som však povedal, je zaujímavé si postaviť vedľa seba Daelophosa, Eorena a nášho hrdinu Vala. Všetci majú rovnakú motiváciu, no ich činy sú úplne iné. Možno aj preto sa práve Val neskôr stane vyvoleným svetla, čo považujem za jednu z najlepších momentiek celého príbehu.

Toľko teda k Visions of Mana. Ak máte radi japonské RPG, myslím si, že hra vás na minimálne 30 - 40 hodín zabaví do sýtosti. Za vyskúšanie určite stojí a skúsim ešte podstúpiť výzvy, ktoré som pred finále nesplnil. Okrem toho tu je aj možnosť New Game+, pričom si môžete hru vyskúšať aj na vyššej obtiažnosti. Verím, že budete s výsledným produktom spokojní.

Priniesť niečo zaujímavé do sveta fantasy RPG je dnes už celkom náročné. Príbeh o obyčajnom človeku, ktorý bude na konci svojej cesty jedným z najväčších a najváženejších hrdinov všetkých čias poznáme veľmi dobre. Je preto dôležité, aby sme mohli zakúsiť aj niečo nové. Niečo, čo sme v minulosti ešte možnosť vidieť nemali, a obohatiť tak zápletku, ktorá by bez pridaných surovín pôsobila veľmi plytko. Eiyuden Chronicle: Hundred Heroes v tomto zvolil veľmi dobrú cestu. Našiel tie potrebné cestičky, ktoré dávajú tejto hre istú dávku originality, a navyše spojil dokopy niekoľko herných systémov tak, že sa nijakým spôsobom nerušia. Ako to dokázal? 

Náš príbeh začína, keď sa mladý Nowa stáva najnovším členom bojovej hliadky. Ich úlohou je zabezpečiť mier v krajine a chrániť okolité mestečká a dediny pred rôznymi nebezpečenstvami. Navyše sa práve schyľuje k dohode medzi Spojeneckou Ligou (kam spadá aj náš hrdina) a silným Impériom, vďaka čomu budú všetci spoločne nažívať v mieri. Toto všetko má sprostredkovať spojenecká výprava do starých ruín, kde by sa mal ukrývať dávny poklad, ktorý sa nazýva “primárna šošovka” Ten ponúka ohromnú moc a v správnych rukách by mohol priniesť benefity všetkým. Ako to však už býva, o silu tohto nástroja má záujem niekto, kto túži moc tohto artefaktu zneužiť pre svoj vlastný prospech a stať sa vládcom celého sveta. Osud sveta tak ostane v rukách našich hrdinov, ktorí budú musieť bojovať za stratenú slobodu a dať dokopy silnú alianciu, ktorá by dokázala zlo poraziť.

Po príbehovej stránke tu pritom nie je veľa, čo by nejako extra vyčnievalo. Máme typického hrdinu, ktorý sa z obyčajného člena hliadky stane najsilnejším vodcom rebelov. Rovnako máme aj klasického zloducha, ktorého primárna motivácia je chamtivosť. Poznáme to z kníh, seriálov, filmov a rovnako aj hier. Je preto potrebné, aby to tvorcovia dokázali správne zaobaliť. V tomto smere stavili na niekoľko dobre zvolených nápadov, kde tým najväčším je obrovské množstvo vedľajších postáv.

Hra nesie podtitul Hundred Heroes, a v tomto smere rozhodne nepreháňa. Počas prechádzania jednotlivých lokalít budete mať možnosť do svojich radov naverbovať obrovské množstvo postáv, ktoré vám pomôžu na vašej ceste. Podstatou však nemusí byť len to, aby priložili svoj meč k dielu. Často môžu plniť úplne iné roly, no rovnako podstatné. Nakoľko budete musieť svoju novovybudovanú Alianciu odniekiaľ riadiť, je potrebné, aby bol zabezpečený chod dôležitých činností, vďaka ktorým budete prosperovať. Občania potrebujú jedlo, na stavanie sú potrebné nejaké suroviny, a netreba zabudnúť ani na zábavu. Toto všetko bude potrebné nejakým spôsobom zariadiť, pokiaľ sa len nechcete starať o všetko sám. Celkovo v hre môžete naverbovať do vašich radov až 120 postáv, pričom 71 z nich je bojaschopných. Ostáva už ich len v tomto veľkom svete nájsť, a presvedčiť pridať sa k vám.

Nejde však len o veľké množstvo postáv, ktoré tu budete môcť naverbovať. Najlepšie na tom všetkom je, že každá z týchto postáv má svoj vlastný charakter, všetci sú kvalitne nadabovaní a v prípade, že ich vezmete na svoju cestu, môžete sa dočkať veľkého množstva zaujímavých reakcií na jednotlivé situácie. Niektoré postavy z hry dokonca robia absolútne perfektnú komédiu. Napríklad tu máte dievča Mellore, ktorá pôsobí ako keby ju vystrihli z nejakého fantasy anime, milá liečiteľka Francesca, ktorá však má aj svoju drsnú stránku, teleportačného génia menom Carrie, ktorá zvláda všetko “absolútne perfektne”, malé dievčatko so svojim obrovským monštróznym kamarátom a mnoho ďalších. Už je len na vás, koho si vyberiete do tímu.

Skvelo spracovaný je aj bojový systém. Hoci by to mohlo spočiatku pôsobiť, že neponúka niečo, čo by sme nenašli v iných hrách, nie je to úplne pravda. Tentokrát totiž musíte hrdinov správne zvoliť aj v rámci svojich pozícií. Treba správne zvoliť trojicu vpredu a takisto aj trojicu vzadu. Zostavu si správne určíte na základe toho, akú má kto zbraň, či je určená na krátku alebo dlhú vzdialenosť a rovnako aj podľa magických schopností, ktoré im umožňujú čarovné runy. Obsadiť však môžete aj jednu extra pozíciu hrdinom, ktorý vám zabezpečí podporu pre váš tím. Z toho plynú rôzne výhody, ako napríklad viac peňazí, menej nepriateľov počas cesty, kvalitnejšie zbrane, alebo aj lepšiu koordináciu. Na záver tu máte ešte aj tri extra pozície, kam môžete uložiť hrdinov, ktorí sú kľúčoví pre splnenie misie, ale nechcete ich využiť na boj. Budete mať tak splnené podmienky nutnej prítomnosti počas akcie, čo považujem za veľmi užitočnú možnosť.

Čo sa nepriateľov týka, tak tvorcovia priniesli skutočne veľké množstvo rozmanitých protivníkov, s rôznymi druhmi útokov. Z času na čas môže prísť pocit, že niektorí protivníci sú len upravené verzie oponentov, proti ktorým ste už bojovali, no minimálne vždy ide prinajmenšom o silnejší druh, alebo iný variant. Protivníkov môžete mať zväčša od jedného až po šiestich, každý používa rôzne metódy útoku, a takisto môžu byť rozličné útoky účinné proti iným vašim spoločníkom a naopak. No okrem toho tu samozrejme je aj veľké množstvo boss súbojov, kde sa budete musieť postaviť skutočne nebezpečným protivníkom. Tie fungujú väčšinou rovnako, no v niektorých prípadoch máte možnosť zaútočiť aj trochu netradičným spôsobom, keď vám hra ponúkne takzvaný “trik”, ktorým môžete súboj výraznejšie otočiť vo váš prospech. Nie všetci bossovia musia byť ale nevyhnutne mocné fantastické tvory ako napríklad trojhlavý snežný pes Fenrir. Niekedy bude bossom aj silný ľudský protivník, ktorého by ste určite nemali podceňovať.

Súboje však v tomto smere nekončia, nakoľko sú v hre ešte aj priame vojenské bitvy, kde musíte strategicky rozmestniť vaše vojsko, a duely. Čo sa vojenských bitiev týka, ide skutočne o veľmi príjemné osvieženie celého titulu. Je potrebné, aby ste si dobre zvážili vaše kroky, zhodnotili či je lepšie ostať na mieste, presúnúť vojsko k inému generálovi, alebo priamo zaútočiť. Z toho, čo som mal možnosť vidieť viem celkom pochopiť fanúšikov strategických titulov, ktorí vedú vojny proti svojim nepriateľom. Je potrebné správne taktizovať, pracovať s vojskom, ktoré máte k dispozícii a snažiť sa využiť všetky výhody, ktoré máte k dispozícii. Ako generáli máte možnosť vylepšiť vašim vojakom morálku a koncentráciu prostredníctvom správne zvolených motivačných príhovorov, alebo dokonca aj pomocou mágie z diaľky zaútočiť na vašich nepriateľov. Treba si však dobre zvážiť kedy tieto možnosti použiť, nakoľko často ich máte k dispozícii len raz.

Duely naopak vnímam ako veľmi nedomyslený nápad, ktorý určite nefunguje tak, ako by som si to predstavoval. Bolo by určite zaujímavejšie vedieť priamo ovládať vašu postavu a priniesť nejaký duelový súboj na spôsob Mortal Kombat, kde budete musieť použiť vaše zbrane a vedieť správne útočiť a brániť sa. Miesto toho tvorcovia vymysleli systém, ktorý funguje na princípe hry “Kameň, papier nožnice”. Musíte správne počúvať nepriateľov, a na základe ich slov sa rozhodnúť, či budete útočiť, alebo sa brániť. Následne, keď získate dostatok bodov, môžete nepriateľa zlomiť a súboj sa posunie do druhej fázy. Často stačí jedna chyba, a celý tento duel môžete absolvovať odznova. V tomto smere sa dalo určite vymyslieť niečo zaujímavejšie. Inštrukcie k týmto súbojom sú navyše podané spôsobom, kedy som absolútne nerozumel, čo mám vlastne robiť. Musel som si teda poradiť inak.

V hre však okrem toho musíte budovať aj vaše vlastné sídlo, kde dávate dohromady už spomínanú Alianciu. Je potrebné získavať zdroje, ktoré následne môžete využívať, aby ste mohli vaše sídlo ďalej zveľaďovať. Postavili nové budovy a do ich čela postavili niekoho, kto sa danej profesii bude najlepšie rozumieť. Či už ide o ťažbu dreva, minerálov, farmárčenie, rybolov, ubytovanie, kuchyňu a veľké množstvo ďalších vecí. Ku koncu hry sa mi už podarilo odblokovať skoro všetko, pričom za najzaujímavejšie v tomto smere považujem, že stavby vám niekedy sprístupnia aj niekoľko zaujímavých minihier, ktoré sú v tomto svete skutočne veľmi príjemným spestrením hracieho času.

Prvá vec, ktorú som tak absolvoval boli kuchárske duely, kde budete musieť variť proti inému kuchárovi, ktorý chce zrušiť vášho šéfkuchára. Porota sa určí z hrdinov, ktorých ste dostali do vašich radov a následne si zvolíte správny predkrm, hlavné jedno a dezert. Komu dá porota viac bodov, vyhráva. Celkom zaujímavá verzia vojny kuchárov, ktorá je však hrateľnosťou postavená len na stláčaní jedného tlačidla. V tomto ohľade je to celkom nuda, no zase minimálne musíte vždy vybrať recepty, o ktorých ste presvedčení, že budú porote chutiť. A skutočnosť, že ste ich kuchár neznamená, že automaticky dajú výhru vždy vám. Určite by to bolo ale zaujímavejšie, keby ste počas varenia mali na starosti nejaké reálne činnosti a nestálo to len na stláčaní jedného tlačidla. Mohli by ste tak viac snažiť, aby ste vaše recepty urobili čo najlepšie. Určite tu je priestor na niečo lepšie.

Druhá minihra, ktorú som tu objavil je súboj točiacich sa vĺčikov. Tú som si osobne nejako výraznejšie neužil, nakoľko sa mi nedarilo v tomto smere veľmi vyhrávať. Opäť to môžem zvaliť na skutočnosť, že nerozumiem úplne princípom, ako sa to vlastne má hrať a prišlo mi to viac o šťastí a silných vĺčikoch, než reálnych schopnostiach. Je pravda, že tu treba správne načasovať niektoré útoky, no aj keď som mal miestami pocit, že začínam to celkom mať v ruke, hranie tejto minihry často v mojich rukách celkom škrípalo. Nevylučujem však, že si to na rozdiel odo mňa užijete oveľa viac. 

Zato ďalšiu minihru som si však už užil náramne a považujem za absolútny highlight toho, čo Eiyuden Chronicle: Hundred Heroes ponúka. Konkrétne ide o kartovú hru, v ktorej je potrebné dať dokopy čo najlepší balíček špeciálnych kariet. Tie zobrazujú vašich hrdinov a určujú špeciálne schopnosti. Hrá sa na troch poliach, pričom každý si do jednotlivých polí určí tri karty. Vyhráva ten, komu sa podarí získať viac bodov, no rovnako rozhoduje aj skutočnosť, či sa vám podarí získať počas súboja viac koruniek. Každé pole má totiž iné množstvo víťazných bodov. Táto hra je dobre vymyslená, ponúka dostatok elementov v rámci šťastia a taktiky a bolo zaujímavé vyzývať tých najsilnejších súperov a následne vyjsť ako víťaz. V tomto som bol naopak veľmi silný.

A pokiaľ sa vám to všetko stále zdá málo, tak vo vašom panstve budete mať aj knižnicu, kde môžete študovať materiály ohľadom vašich protivníkov a spôsoby, ako ich poraziť, rybárske miesta, kde môžete pokojne loviť, veštiareň, kde môžete získať informácie ešte o neobjavených spoločníkoch, pretekársku minihru, ktorú sa mi, bohužiaľ, nepodarilo odblokovať, nakoľko som nenaverboval danú postavu do svojich radov a dokonca aj vlastné divadlo. Tu máte možnosť hrať rôzne divadelné hry, ktoré môžete na vašich cestách objaviť v niektorých obchodoch. Avšak, má to jeden háčik. Nikdy neviete, kedy sa tieto hry v danom obchode objavia, a v prípade, že ju nekúpite hneď ako ju uvidíte, je veľká šanca, že už ju nemusíte nikdy objaviť znovu. Ja som takto prišiel o scenár k Popoluške, a doteraz ma to mrzí. Na druhej strane som však mohol aspoň zostaviť ideálny kásting do Červenej Čiapočky.

Toľko teda k všetkému pozitívnemu, čo hra ponúka (okrem spomínaných duelov) a je čas, aby som spomenul aj veci, ktoré mi osobne nezapasovali najlepšie. Prvým problémom, ktorý som si všimol hneď na začiatku je kamera. Nemôžete ňou otáčať tak, ako by ste chceli, no musíte využívať také uhly, aké si hra sama zvolí. Napriek tomu, že vo väčšine prípadov to funguje celkom dobre, sú situácie, kedy sa dostanete do slepých uličiek, alebo si nebudete môcť jednotlivé oblasti vychutnať tak, ako by ste mohli chcieť. Jediné miesto, kde môžete kameru otáčať sú oblasti v exteriéri, no tam si nijako výraznejšie oblasti obzerať ani nechcete. Takže doprial by som kamere v tomto smere viac voľnosti.

Druhou vecou je ovládanie pre PC, ak nevlastníte gamepad. Hra vôbec nevyužíva možnosť myši a všetky akcie sú poskladané len na vašej klávesnici. Chvíľu som sa s tým snažil bojovať, no nenašiel som spôsob, kedy by mi tento systém vyhovoval. Tak som sa rozhodol prejsť na ovládač, s ktorým to išlo oveľa prirodzenejšie a jednoduchšie. Tam výhrady nemám. No nevyužitie myši považujem zakaždým za obrovskú chybu a rovnako je to aj v tomto prípade. Nie je skutočne žiadny dôvod, prečo myš absentuje.

No a na záver tu máme ústrednú príbehovú líniu. Vedľajšie postavy veľmi pomáhajú k tomu, aby celý príbeh získal svoj náboj a hra bola oveľa zaujímavejšia, no čo sa týka hlavných postáv, tam je to trochu sklamanie. Aby som bol fér, Nowa je relatívne solídne spracovaný hlavný hrdina, ktorý má aj celkom zaujímavú minulosť, priateľstvo medzi ním a Seignom je tu veľmi dobre vykreslené a celkom rozumiem aj tomu, prečo sa stal hlavným hrdinom. Ako šľachtičná Lady Perielle povedala, je úprimný a ide mu skutočne o dobro ľudí a nie o svoj vlastný prospech. Čo ho robí ideálnym hrdinom. Čo sa však týka zloducha, tam je najväčší kameň úrazu celého príbehu. Otvorene totiž napíšem, že Dux Aldric je až príliš nevýrazný.

Nielen že je jeho motiváciou čistá chamtivosť a snaha získať obrovskú moc, lebo si ju zaslúži, no hra sa ani len nesnaží existenciu tejto postavy obhájiť ničím iným, len tým, že potrebujeme nejakého zloducha. Dokonca samotný Seign Kessling ešte predtým, než Duxa stretnete, povie, že keby moc primárnej šošovky padla do rúk niekomu ako je on, určite by to nedopadlo dobre. A čo sa nestane? Presne ten človek, ktorý má nabrúsené ego, ide mu iba o moc a nič iné sa o ňom za celú hru nedozvieme rozpúta vojnu medzi Impériom a Légiou Národov. V tomto ohľade ide skutočne o slabo napísanú postavu. Jediné, čo Duxovi Aldricovi uznám je, že Andrew James Spooner sa skutočne za mikrofónom snažil ako najlepšie vedel. No byť dobre zahratý je jedna vec, byť dobre napísaný úplne iná.

Aj u zloduchov však máme dostatok vedľajších charakterov, ktoré robia z hry zaujímavejší zážitok. Minimálne Narungarde je postava, ktorá by mohla byť v budúcnosti trochu hlbšie rozobratá. Výrazne totiž ovplyvňuje príbehovú líniu jednej postavy a ich konflikt by mohol byť v prípadnom pokračovaní dominantnejší. Potenciál na niečo kvalitné tam určite je, nechajme sa však prekvapiť, či k tomu reálne dôjde.

Vo výsledku teda musím zhodnotiť, že Eiyuden Chronicle: Hundred Heroes vo mne zanechal dobrý dojem. Mal som možnosť sa zoznámiť s obrovským množstvom rôznorodých postáv, užiť si veľké množstvo dramatických aj komediálnych momentov a hru určite odporúčam všetkým fanúšikom JRPG. Všetko je to okrem toho spracované vo kvalitnej 2D grafike, na ktorú je radosť sa pozerať. Má hra svoje nedostatky? Určite. Nejde však o nič, čo by výraznejšie kazilo celkový dojem ako taký. Je pravda, že ústredný zloduch patrí medzi najmenej zaujímavé postavy, no stále ide iba o jednu premennú vo veľkom balíku. I preto som rád, že som hre venoval svoj čas, a určite sa k nej ešte vrátim. Minimálne tú kartovú minihru si chcem ešte určite vyskúšať znovu.

Možno budem jediný, ktorý to tak vníma, no Jazz Jackrabbit 2 je pre mňa obrovský posun vpred oproti pôvodnej hre. Levely sú solídnejšie nadizajnované, máme tu na výber dve hrateľné postavy, hudba je fantastická, zbrane sú solídne a najmä sú levely snímané z väčšej diaľky, čo robí hru oveľa prehľadnejšou. Jedným z mojich najväčších problémov s originálnou hrou bola práve skutočnosť, že napriek solídnemu tempu tu hrozili často kolízie s nepriateľmi. A navyše už tu nemáte žiadne časové limity, do ktorých musíte levelom prejsť. Máte čas si nájsť vlastné tempo.

Mal by som však asi ešte povedať, že prvýkrát som sa s touto hernou sériou stretol práve tu. Pokiaľ ste najprv hrali jednotku a je k nej vaša nostalgia oveľa silnejšia, viem to pochopiť. Možno aj z toho titulu mám ja túto hru radšej. No keď si obe hry dám vedľa seba, tak musím férovo uznať, že vo všetkých ohľadoch je pokračovanie spracované lepšie a je viac vychytané v oblasti detailov. Jediné, čo by som povedal, že mala jednotka urobené lepšie boli bonusové levely, ktoré ste mohli odblokovať a získať jeden extra život. Inak vidím všade posun vpred.

Kapitoly už tentokrát nemáte rozdelené od seba. Miesto toho musíte ísť od začiatku a postupným prechádzaním levelov odomknete ďalšie levely. No beriete si so sebou aj všetky dovtedy nazbierané body a zbrane. K dispozícii je aj viac boss súbojov. Každá kapitola je rozčlenená na 3 úseky a poväčšinou platí, že každý tento úsek má svojho vlastného bossa. Ako som ale povedal, poväčšinou, nakoľko sú aj levely, ktoré ich buď nemajú, alebo ich dostali až v neskorších verziách hry.

Soundtrack patrí medzi moje absolútne najobľúbenejšie vo svete viedohier. Keby mi pustíte ktorúkoľvek z týchto skladib, vedel by som vám presne povedať, do ktorého tematického celku bola zaradená a je tu aj niekoľko skutočne skvelých melodických highlightov. Hudba je aj veľmi veľký dôvod, pre ktoré som sa rád do tejto hry opätovne vracal a prechádzal si ju znovu aj na vyššej obtiažnosti. Skladby sú neuveriteľne chytľavé, každá má úplne iný tón a veľmi dobre vie ladiť s atmosférou, ktorú sa level snaží vybudovať.

No a nakoniec je super, že každá postava má úplne odlišný štýl hry. Jazz dokáže použiť svoje uši ako vrtuľu a urobiť výpad ako superman, kým Spaz dokáže vo vzduchu urobiť ešte jeden skok a jeho špeciálny útok je poriadna kopačka, ktorá odrovná všetko naokolo. Dáva to možnosti nájsť si svoj vlastný obľúbený štýl hry, prípadne to hrať aj s priateľom na split screene ako dvojica, pričom si každý zvolí tú svoju obľúbenú postavu. V tomto ohľade je super, že niektoré levely majú aj viacero ciest. Každá postava si pôjde tou svojou, až kým sa niekde v strede cesty nepretnú. Dá sa tak aj súťažiť o to, kto si vychytí v hre ten parádny bonus.

Ak by som mal byť ale skutočne objektívny, hra si asi reálne tých 100% nezaslúži. Dali by sa nájsť veci, ktoré úplne vychytané neboli, no čisto zo skutočnosti, že je to jedna z mojich pamätných hier z detstva tu hrá svoju úlohu aj nostalgia. Ak by ma tá hra tak nebavila, nebol by som schopný ju prejsť znovu a znovu asi aj 20x, aby som si opäť užil spomienky svojho detstva. Z toho titulu jej tie extra body z lásky dám. Pre tú nefalšovanú radosť z hrania, ktorú mi Jazz Jacrabbit 2 priniesol.

Anthem je pre mňa skutočne fascinujúci projekt z dielne Bioware. Celé to pôsobí ako jedno nedokončené dielo, ktoré nemalo čas poriadne ešte dozrieť a jednoducho bolo vytlačené von, lebo muselo stihnúť dátum vydania, ktorý bol pevne stanovený. Presne to sa totiž v skutočnosti s touto hrou stalo. Roky, kedy tvorcovia absolútne tápali v tme, nevedeli čo z toho vlastne vytvoriť a následne po premiére traileru na E3 v roku 2017 konečne akosi pochopili, čo vlastne s týmto projektom idú tvoriť. Tak sa pustili do práce a máme tak možnosť vidieť všetko, čo sa im podaril vytvoriť zhruba za rok a pol. Zistiť tieto skutočnosti bolo pre mňa vskutku fascinujúce.

Človek sa potom nediví, prečo pôsobí celý svet tak prázdno, prečo dokopy nemá na výber žiadne brnenia, prečo všetky zbrane vyzerajú veľmi podobne a kopec ďalších problémov, ktoré boli tvorcom vytýkané 5 rokov dozadu. Ja som Anthem začal prvýkrát hrať niekedy v roku 2021, keď už mali tvorcovia čas vychytať jednotlivé muchy a musel som zhodnotiť, že pozitívne aspekty hry ma vždy dokázali navnadiť k tomu, aby som ju opätovne zapol, preletel sa vo svojom Javeline a užil si nejaké tie súboje. No všetky negatívne aspekty ma zase vedeli veľmi rýchlo ťahať von. Hra už našťastie vtedy nebola tak extrémne zabugovaná a nedokončená, no aj tak to bolo na míle vzdialené tomu, čo mohol tento titul priniesť.

Myslím si, že najväčší problém Anthemu je, že od začiatku pôsobí ako zle nadizajnovaná hra. Máme tu otvorený svet, ktorý priam láka k nejakému tomu online skúmaniu, no súčasne sa do toho tvorcovia snažili dostať príbeh a misie, ktoré sú väčšinou nadizajnované tak, ako keby mali byť pre singleplayerovú hru. Čo je vskutku bizarné. Navyše som zhodnotil, že keď hráte hru s random hráčmi, nikdy to nie je veľmi veľká zábava, nakoľko vedia ísť ďaleko dopredu, nečakajúc na to, kým sa zorientujete ani nič podobné. Niekedy som kvôli nim nemal možnosť vidieť útržky príbehu, alebo jednoducho ostal niekde ďaleko, kým už oni dávno boli niekde úplne inde. Takto by hry vyzerať nemali. Bioware boli silní v oblasti singleplayer titulov, no urobiť obrovský online titul bol možno príliš veľké sústo.

Misie takisto nie sú silnou stránkou, nakoľko som mal pocit, že často musíme len brániť nejakú oblasť proti nepriateľom a príliš často musíme čeliť hordám protivníkov z rôznych frakcií, alebo aj divokým tvorom, ktorí obývajú ich prírodu. Tie sú inak popravde veľmi zaujímavé a dobré nadizajnované. Od zlatých grabittov až po mocných titanov. Blbý je len ten pocit, že všetko pôsobí veľmi podobne. Možno to chceo, aby sme mali nejaké misie zamerané na niečo úplne iné. Koniec koncov v Mass Effect a Dragon Age tituloch Bioware vedeli vymyslieť viac, než len bojovať s hordami nepriateľov. Buď strážiť maják, alebo zabezpečiť artefakt... no výsledok je rovnaký.

Kde však pre mňa hra vyniká je hrateľnosť. Lietanie je absolútne úžasný pocit, javeliny sú dobre spracované a boj ma vždy bavil. Pevnosti sú tiež dobre nadizajnované (keby len neboli iba 3), grafika je solídna, postavy vyzerajú veľmi dobre a miestami aj dialógy nie sú najhoršie. Občas možno vedia postavy kecať trochu moc, ale to mi zase nejako extra neprekáža. Hra mala dobrý základ, no bolo potrebé, aby priniesla niečo viac. Chcelo to viac brnení, zaujímavejšie zbrane, zaujímavejšie misie a možno to spracovať viac pre singleplayer hráčov, nakoľko v tom Bioware vynikajú viac. Prial by som si, aby raz tento projekt skúsili nejako oživiť v pokračovaní a vychytať to. Mať reálnu víziu, mať dostatok času priniesť všetko, čo by sme ako hráči chceli a najmä nás neklamať, že nám v traileri prinášajú reálne zábery z hry. Pretože tej hry zo spomínaného traileru sme sa v realite nikdy nedočkali. Miesto toho nám ponúkli len nejakú osekanú verziu. Je to škoda, že Anthem takto zlyhal. Veril som, že to zachráni verzia 2.0, no vieme ako to s ňou dopadlo. Hádam raz v pokračovaní bude môcť zažiariť. Potenciál tam je.

Tak Crush House sa nakoniec ukázal ako celkom slušné sklamanie. Prešiel som si kompletne všetky sezóny a dúfal v záver, v ktorom sa dozviem odpovede na otázky, ktoré hra veľmi šikovne buduje, no následne hru absolútne bez akéhokoľvek vysvetlenia ukončí scénkou, po ktorej sa priam pýta, aby ste sa dozvedeli niečo viac. K dispozícii sú síce dva rozdielne konce, no oba dospejú k úplne rovnakému výsledku, takže v princípe je to absolútne jedno. V jednom prípade sa aspoň dozviete časť pravdy a v druhom zachránite aspoň finálnych štyroch účastníkov. Otázkou už len je, ktorá možnosť sa vám páči viac. Ja som však očakával viac.

Tam však bohužiaľ moje problémy nekončia. Je veľmi smutné, ak máte k dispozícii 12 rozličných postáv s úplne inými povahovými črtami, inými záujmami a životnými hodnotami, no všetci tu pôsobia absolútne identicky. Je úplne jedno, koho si vyberiete. Je tu pár momentiek, kde sa môžu ukázať ich charakterové črty, no vo väčšine prípadov budete mať počas každej sezóny pocit, že ste si vybrali úplne rovnaké postavy, ktoré si prejdú úplne rovnakými debatami s úplne rovnakým výsledkom. Budete mať pocit, že sa celú dobu točíte v jednom začarovnom kruhu. Navyše, keď budete mať každú sezónu rovnaké monológy od vašej nadriadenej a vždy sa na konci dočkáte rovnako zničenej pizzy, ako ste mali naposledy. Tá repetetívnosť je tu neprehliadnuteľná.

Je to vskutku škoda, nakoľko koncept je celkom neopozeraný a musím uznať, že keď som začal svoju prvú sezónu, hra ma celkom bavila. Bolo zaujímavé snažiť sa uspokojiť divácke základne a sledovať ako sa vzťahy medzi postavami vyvíjajú. Mali ste aspoň trochu pocit, že ste oko veľkého brata. V momente ako ale zistíte, že nič nové v hre dokopy nikdy neuvidíte, záujem začne upadať. V podstate to ani nie je problém s hrateľnosťou ako takou, skôr so skutočnosťou, že to nikdy nepotiahnu niekam ďalej.

Pozitívne však okrem konceptu vnímam aj skvelý letný soundtrack, ktorý si ešte nejaký čas budem púšťať a veľmi pekný farebný vizuál. Na hru sa skutočne dobre pozerá a tá vila na vrchole skaly priam láka, aby ste si užili jej výhody. Napriek tomu, že v podstate budete každý deň robiť úplne to isté (natáčať barák a púšťať reklamy) ma hrať hru celkom bavilo. V niečom pomohli aj úlohy od účastníkov, ktoré počas hry budete môcť splniť. Popravde len vďaka nim občas budete môcť aj reálne vidieť charakterové črty niektorých postáv priamo v akcii. Keby len týmto spôsobom bola sprogramovaná celá hra.

Śtve ma, že tá sľubovaná záhada je relatívne zaujímavá, no nie je nič horšie, ak hru skončíte v momente ako príbeh vrcholí. V podstate sme boli o koniec ukrátení. Uvidíme, či príde časom nejaké DLC, ktoré naviaže na tie udalosti a dočkáme sa odpovedí na otázky, ktoré hra otvorí. Pretože bez toho to celé pôsobí ako slušná strata času. A je to škoda.

Nie je asi nič lepšie, ako objaviť hru, ktorá spojí všetky vaše obľúbené elementy do jednoho celku. Titul, ktorý má v sebe všetky potrebné ingrediencie a dokáže ich ideálne spojiť. Presne do tejto kategórie radím aj Lorelei and the Laser Eyes. Už trailer naznačil, že máme pred sebou veľmi zaujímavé dielo, no napriek tomu je výsledný dojem ešte o niečo lepší, než som si pôvodne predstavoval. Ako sa dá spraviť hra, kde je vašou kľúčovou náplňou riešiť hlavolamy absolútne fascinujúcou? 

Náš príbeh začína, keď Lorelei dorazí k obrovskému hotelu s názvom “Letztes Jahr”. Hneď vašou prvou úlohou bude prísť na to, ako si otvoriť bránu a dostať sa dnu. Napriek tomu, že ste boli do hotela pozvaní, niečo tu pôsobí celkom zlovestným dojmom. Akoby sa tu v minulosti niečo stalo. Váš hostiteľ vám prenechá kľúč od izby, no v momente ako sa ocitnete dnu zistíte, že vo vašej posteli spí neznáma starena, zrkadlo je rozbité a vo vedľajšej miestnosti je pustený televízor a všade nakope sú prázdne obaly od starých filmov od režiséra menom Renzo Nero. Ako to všetko súvisí? Čo je vašou úlohou? No predsa nájsť dávno pochovanú pravdu. 

Výrazne musím tvorcov v prvom rade pochváliť za spôsob, akým sa rozhodli príbeh podať. Pokiaľ nemáte radi v hrách veľa čítania, možno ostanete sklamaní, keďže tu bude čítanie a skúmanie všetkého čo objavíte doslova kľúčovým elementom. Mnohé dokumenty skrývajú podstatné informácie, ktoré budete neskôr potrebovať a to nielen na pochopenie príbehu. V hre musíte absolvovať tajomný kvíz, v ktorom budete musieť správne odpovedať na otázky členov bratstva. Ak bude odpoveď nesprávna, čaká vás guľka.

V hoteli je takisto veľké množstvo zamknutých dverí, trezorov a hlavolamov, ktoré budete musieť vyriešiť. V zásade by som mohol povedať, že väčšinu z nich by ste mali zvládnuť bez akýchkoľvek väčších problémov. Riešenia máte často na dosah ruky, alebo vám pomôžu zozbierané dokumenty, v ktorých máte podstatné veci podčiarknuté. Navyše platí, že nikto po vás nikdy nebude chcieť nejaké komplikovanejšie postupy. Všetko sú to primárne úlohy, ktoré majú otestovať vašu pozornosť, matematické schopnosti (ak ste v nej nevynikali, pomôže vám kalkulačka) a logiku. Nič viac v tom nie je. Občas sa môže zdať, že riešenie je náročné, no často je najjednoduchšia odpoveď tá správna. 

Tvorcovia si taktiež zaslúžia pochvalu za vizuálne spracovanie. Podobne ako v titule Betrayer výrazne oceňujem využitie čiernobieleho zasadenia, ktoré je výrazne obohatené neónovo ružovou a červenou. Tieto farebné kombinácie sú ideálny spôsob ako budovať atmsoféru a navyše si hra takto zachováva svoj jedinečný a neopakovateľný vizuálny štýl. Možno sa vám spočiatku môže zdať, že červenej a ružovej je tu málo, no v momente ako sa ocitnete v neónovo ladenom laserovom labyrinte, všetko sa zmení. Dokonca možno budete aj chvíľu radi, keď si vaše oči od tej žiarivej ružovej oddýchnu. Navyše je treba povedať, že prostredie hotela je skvele nadizajnované, postavy vyzerajú solídne a nestretol som sa ani s žiadnymi nepríjemnými grafickými glitchmi. 

Atmosféra je v celom prostredí excelentná. Hra je spracovaná v kvalitne temnom štýle, ktorému následne tá veľká dávka neónovo ružovej vie pridať ešte niekoľko bodov. Navyše si počas hry uvedomíte, že tu nie ste úplne sami, hoci vám to spočiatku tak príde. V niektorých chvíľach sa pri vás objaví váš hostiteľ a nikdy si nemôžete byť úplne istý, aké má s vami vlastne úmysly. Aby toho ale nebolo málo, tak neskôr sa okolo vás začnú objavovať aj postavy, ktoré majú namiesto tváre časť labyrintovej mapy a presunú vás do vypočúvacej miestnosti, v ktorej budete musieť správne odpovedať na ich otázku. Inak vás opäť čaká guľka a nabehne vám koniec hry. Mal by som ešte aj dodať, že počas hry sa ocitnete v deviatich takýchto miestnostiach, a každá z týchto postáv má namiesto hlavy inú časť mapy. Považujem to za veľmi kvalitný detail, ktorý možno niektorí prehliadnu. 

Vrátim sa ale ešte k spomínaným hlavolamom, pretože hra má toho v sebe viac, než len odomykanie zámkov, hľadanie kľúčov, zadávanie číselného kódu, alebo nejakú ľahkú matematiku. Reálne ponúka veľké množstvo najrozličnejších hlavolamov, ktoré môžu mať akúkoľvek podobu Diskety do počítača obsahujú skryté odkazy, vyskúšate si zahrať videohry pre špeciálnu konzolu LASER-I, budete musieť zistiť správne fázy mesiaca, hrať na klavír, a dokonca aj nájsť využitie na zvonček vo výťahu. To tlačidlo tu predsa musí mať, nejakú funkciu, že? 

Mal by som spomenúť aj ovládanie, z ktorého mám trochu zmiešané pocity. Hru môžete ovládať pomocou klávesnice, alebo ovládača. Oboje má svoje plusy aj mínusy. Klávesnica funguje v princípe úplne skvele, no trochu mi prekáža, že pre myš nenašli tvorcovia žiadne využitie. Hra je tak dimenzovaná pre jednu ruku, avšak ja ich radšej používam obe. Tento problém síce fixuje ovládač, ktorý má ale zase iný problém. Konkrétne počas skúmania hier pre LASER-I. Hra v tomto smere totiž nerozlišuje smer, akým je vaša postava otočená, páčky vás pokojne môžu nechať točiť sa v kruhu, alebo budete celú dobu kráčať dozadu. Dá sa na to síce naučiť, no v tomto ohľade funguje klávesnica prirodzenejšie. 

Veľkým prekvapením pre mňa bol aj celkový rozsah hotela, v ktorom sa hra odohráva. Letztes Jahr sa môže zdať ako miesto, v ktorom čoskoro nebudete mať čo robiť, no za veľkým množstvom zamknutých dverí sa nenachádzajú len nové miestnosti, no niektoré kľúče vám rovno otvoria celé krídlo. Dostanete sa tak do úplne nových priestorov, ktoré ste predtým vôbec nemali možnosť vidieť a postupne si uvedomíte, že keď spočítate pivnicu, jednotlivé 3 poschodia a k tomu ešte aj pár priestorov na povale, budete tu môcť preskúmať určite minimálne 70 – 100 oblastí. Počítam do toho izby, chodby a všetky ostatné priestory, ktoré sa v hoteli nachádzajú. Hra však ponúka dostatok priestoru na skúmanie aj mimo priestorov hotela. 

Do toho všetkého musím ešte započítať aj vynikajúci soundtrack. Titulná pieseň Laser Eyes, ktorú budete môcť zahrať na klavíri, je absolútne fenomenálna, no nezaostávajú za ňou ani ostatné skladby, ktoré viete v hoteli spúšťať pomocou vinylových platní. Všade, kde objavíte starý fonograf, budete si môcť spustiť skutočne lahodné inštrumentálne melódie, ktoré veľmi dobre zapadajú do doby, v ktorej sa má odohrávať príbeh. 

Je tu však ešte jeden element, ktorý si zaslúži veľkú pochvalu. Konkrétne ide o skutočnosť, že každý si môže celú hru prejsť svojim vlastným štýlom, v inom poradí rozlúštiť jednotlivé hádanky a dočkať sa jemne odlišného zážitku. Hra nie je lineárna, no ani v jednej chvíli mi to neprekážalo. Hádanky navyše budú meniť riešenia, alebo rozličné dvere môžu zmeniť zámky, otázky ozbrojených protivníkov budú trochu iné a podobne. Nikto sa teda nedočká totožného zážitku. Každý si môže hru prejsť a vychutnať svojim vlastným štýlom a prejsť svojim vlastným tempom. 

K dispozícii máte aj automaty s kávou, ktoré vám neskôr môžu veľmi dobre pomôcť. Keď je potrebné, máte možnosť použiť toaletu a rozhodnúť sa, či si chcete aj umyť ruky. Hra prostredníctvom logu sleduje a zaznamenáva všetky vaše kroky a môžete tak vidieť svoj celkový progres a aký čas vám všetko trvalo. Počítače v hre vám umožňujú vidieť aj to, koľko dolárov ste ešte v jednotlivých lokalitách prehliadli. Kedykoľvek môžete pred hotelom pohladkať psa, ktorý vás má očividne rád. Dozviete sa dokonca i fiktívne životopisy dvoch veľmi zaujímavých postáv a spoznáte aj ich finálny osud. Ako ich oboch spojil film, ktorý sa pokúšali natočiť, a ako to nakoniec celé vyústilo v niečo veľmi smutné. Niečo, čo sa dá vidieť len laserovými očami. 

Ak to teda z mojich slov nebolo úplne jednoznačné, Lorelei and the Laser Eyes vnímam ako jeden z tohtoročných herných highlightov. Hra skvele pracuje so svojim príbehom a atmosférou, hlavolamy majú adekvátnu náročnosť, obsahuje skvelú hudbu, veľkú dávku zaujímavého lore a mojim zbožným želaním na záver je, aby tvorcovia zo Simogo v budúcnosti prišli s niečím podobným. Nevidím predpoklad k tomu, aby sa hra dočkala pokračovania, no podobne ladený titul s veľkou dávkou rébusov, matematických úloh a nejakej tej mágie chcem niekedy zažiť znovu. Ak ste rovnaký milovník atmosferických hororov a escape room titulov, toto je absolútna povinnosť. Jediní, ktorým titul nebude imponovať sú hráči, ktorých nebaví lúštenie hádaniek a hlavolamov. Napriek tomu si však myslím, že ide o hru, ktorú by ste tento rok určite nemali prehliadnuť a zabaví vás minimálne na 12 – 15 hodín. Len tak ďalej.

Nakoľko sa už blížim k záveru "Oddworld: Soulstorm", príde mi celkom vhodné, aby som povedal najprv niečo o tomto titule. Podľa toho, čo som mal možnosť zistiť bol Soulstorm hrou, ktorú tvorcovia Oddworldu chceli priniesť už hneď po ich úspešnom  Oddworld: Abe's Oddysee a je pravda, že z hľadiska rozprávania príbehu by to dávalo oveľa väčší zmysel a fungovalo možno kvalitnejšie. Pokiaľ som ale správne pochopil, tvorcovia počas tvorby narazili na veľké množstvo problémov, tak s Exoddus sa rozhodli nakoniec pre pokračovanie, ktoré bolo viac podobné tomu, čo sme mali možnosť už vidieť v prvej hre. No napriek tomu si stále myslím, že celkové nápady v rámci hrateľnosti sa napokon ukázali byť veľmi dobré. Za seba môžem povedať, že toto je môj obľúbený Oddworld titul.

V prvom rade sa mi páči, že Mudokoni majú tentokrát možnosť mať trochu viac osobnostnejších čŕt. Môžu byť deprimovaní, môžu byť zúriví, prípadne pobláznení nejakým rajským plynom, ktorý z nich urobí smejúcich sa bláznov. Najviac sa mi ale vždy ohromne páčilo, že na to, aby ste ich dostali do pohody stačí prísť k ním, ospravedlniť sa (často ani nie za niečo, čo ste urobili) a jednoducho povedia: "Okey". Keby sa dali takto riešiť všetky problémy sveta, bolo by to skutočne fantastické. Najlepšie ale bolo, že po stránke dabingu sa im podarilo spracovať aj smutných aj naštvaných Mudokonov tak, že ma bavilo sa s nimi rozprávať. Kým jedna strana každú odpoveď trochu smutne natiahne, tak druhá je tak strohá a odmeraná, až som sa vždy musel smiať.

Odhliadnuc ale od tohto faktu je tu ešte jeden element, ktorý vnímam veľmi pozitívne a to je možnosť ovládať tentokrát aj Scrabov a Paramitov. Tieto tvory sú zaujímavé, je super, že najmä v prípade Paramitov je možné s nimi aj komunikovať a dáva to hre niečo, čo sme v prvej hre nemali možnosť vidieť a vyskúšať si. Dokonca tentokrát môžeme v niektorých častiach si vyskúšať aj, čo to znamená ovládnuť mocných Glukkonov. Mimo to ovládanie Sligov je stále pre mňa asi jednou z najväčších zábaviek, ktoré táto hra ponúka. Plus už v Oddysee som oceňoval tvorcov, že mi dokázali odpovedať. Abe povie Hello, a Slig zareaguje: "Hi". Samozrejme funguje to len v prípade ak ste na rovnakej mape, ale reálne sa nevidíte.

Čo sa ostatného týka, Abe dostal viacero príkazov, ktoré sa dajú využiť, zmizlo pískanie, ale v princípe je všetko zachované tak, ako si to pamätáte z Oddysee. Pribudlo niekoľko nových nepriateľov a miestami je treba dávať pozor, či ste objavili všetky tajné miesta s Mudokonmi, ktorých môžete zachrániť, pretože v niektorých častiach je backtracking už prakticky nemožný. Dvere sa za vami zatvoria a už sa nedostanete naspäť. Ešte je tu však aj jeden drobný detail, ktorý robí hrateľnosť zaujímavou a tou sú slepí Mudokoni. Tých musíte presne navigovať a vedieť na chlp nájsť časti, kedy povedať "Wait" a "Follow Me". Takisto sa zbaviť všetkých výbušnín v ich ceste a nenechať ich spadnúť z kraja. Dáva to miestami hre nejaké nové výzvy. Sám som sa snažil zachrániť čo najviac Mudokonov, a neustále som mal pocit, že je to oveľa ťažšie, než to na prvý pohľad vyzerá.

Oddworld hry sú skvelé v jednom elemente. Sú dostatočne podmanivé a dajú sa veľmi jednoducho naučiť ovládať, no súčasne ponúkajú dostatočné množstvo náročných výzviev, kvalitne umiestntných secretov a zaujímavých prekážok, ktoré dokážu z hry urobiť niečo zábavné, no rovnako aj náročné. Po ukončení Soulstorm sa vyjadrím aj k tomu... a hoci musím oceniť všetky zmeny, ktoré tam boli implementované, nemôžem neuznať kvality ani tomuto titulu a nápadom, ktoré sem zapracovali. Je ale pravda, že po príbehovej stránke sú tu veci spracované oveľa viac zjednodušene, než komplexne vypracovaný Soulstorm. Ale k tomu sa dostanem už čoskoro.

V tomto prípade asi nie je treba chodiť okolo horúcej kaše. Polda 5 je bez debaty najslabšou časťou celej série. Paradoxne by som si však dovolil tvrdiť, že príčinou nie je nesúrodý dej, ktorý nie je nejako výraznejšie prepájaný (ako majú pocit autori zo Zima Software). Je pravda, že cestovanie v čase bolo spracované aj v skvelej štvrtej časti, no nemal som pocit, že tvorcovia vyslovene išli formou opakovania. Obdobia kam sa dostaneme sú dobré. Či už ide o Tróju, Nemecko 1915 alebo Egypt. Nemám pocit, že by v tomto smere autori výraznejšie zlyhali.

Kde však reálne tkvie kameň úrazu tejto epizódy je podľa mňa humor. Nedá sa povedať, že by predošlé časti série boli nejaké komediálne zázraky, no minimálne som mal pocit, že herci dokázali jednotlivé fóry celkom dobre predať a narážky a paródie na jednotlivé postavy celkom fungovali. Tu sa však z nejakého dôvodu rozhodli tvorcovia pre absolútne prvoplánový humor na úrovni 13-ročných detí, kde je veľké množstvo dvojzmyslov, sexuálnych podtónov a dokonca tu bude v jednom momente aj bordel po poriadnej sexuálnej revolúcii, čo je bez debaty najtrápnejšia časť celej hry. Druhá návšteva základne je fakt absolútna humorná žumpa. Človek má zrazu pocit, že sme sa po vážnejšom a kvalitnom Polda 4 prepadli niekam do komédie typu Panic je Nanic. Asi dokážete pochopiť moje rozčarovanie.

No okrem toho je pravda, že grafika v tejto časti nie je práve najvábnejšia (najviac sa mi páči Pankrácové tričko s Pac-Manom), postavy nie sú veľmi pamätné, riešenia problémov niekedy absolútne stupídne (omotať mačke na chvost obväz a pripútať ju k vrtuli je asi najlepší príklad) a celkovo oproti svojim predchodcom neprináša ani žiadne minihry, ani momentky, ktoré by výraznejšie ostali v pamäti, ani nič podobné. Nemôžem povedať, že by som počas hrania trpel, no momentky kedy som prevracal očami tu bolo skutočne neúrekom. Možno by to nedopadlo tak hrozne, keby to vyšlo po relatívne odľahčenom Polda 3, no po tom, čo sa im podarilo spraviť v štvorke to jednoducho bolo ako obrovský krok späť. Bohužiaľ.

Nechcem Undead Inc. už v tomto bode herne úplne zavrhnúť. Skúsim sa k hre ešte na čas vrátiť a dať jej možnosť ukázať mi svoje kvality, no z toho čo som mal možnosť vidieť som zhodnotil, že Steam hodnotenia asi nie sú úplne ďaleko od pravdy. Jediné, čo bolo medzičasom fixnuté sú časté pády, ktoré hráči vo svojich recenziách spomínali. Mne hra chvalabohu ani raz nevyhodila žiadny error, ani nespadla. Takže je fajn, že sa to rozhodli tvorcovia aspoň v tomto smere nejakým spôsobom opraviť. Čo sa však ostatného týka, nie je to žiadna sláva.

Undead Inc. ma nalákalo na svoj geniálny marketing. Budovateľský titul, kde budete dávať dokopy svoje farmaceutické impérium, ktoré môže vyústiť až v zombie apokalypsu? Kto z fanúšikov série Resident Evil aspoň raz netúžil skúsiť si fungovať v spoločnosti Umbrella a vypustiť von T-Vírus? Hra skutočne pôsobila ako splnený sen, po ktorom som vždy túžil, a síce budovateľské stratégie nie sú úplne žáner, ktorý vyhľadávam, s titulmi ako Transport Tycoon, RollerCoaster Tycoon alebo aj Theme Hospital som si svojho času užil veľký podiel zábavy. Prečo by to malo byť inak v tomto prípade? Nuž, najväčším problémom Undead Inc je spôsob, ako máte fungovať.

Hra vás na začiatku ohromí solídnym tutoriálom, kde sa naučíte základné ovládacie prvky, dostanete prvé čriepky sľubne znejúceho príbehu a ste pripravení ísť do akcie. Bohužiaľ, tam všetky moje pozitívne dojmy začali a aj skončili. V momente ako som sa dostal do reálneho herného režimu, niektoré nápady tvorcov som považoval vyslovene za absolútne nezmyselné. Vie mi niekto vysvetliť, prečo máte dokopy na jednej obrazovke veľké množstvo rozličných budov, ktoré majú rozličnú výšku, no obsahujú iba jeden reálny typ miestnosti?

Ak máme byť funkčná nemocnica, prečo sú všetky jednotlivé sekcie tak blbo rozdelené od seba? Prečo nemôžete stavať prázdne miestnosti už v budove, ktorú vlastníte a neustále ju zväčšovať? To by mi prišlo logickejšie, nakoľko môžete celú hru neustále poriadne sledovať. Je pravda, že aj v prípade Transport Tycoonu, ste neustále nesledovali dianie na mape, no pokiaľ ste dobrým spôsobom rozmiestnili vaše stanice na mape a všetko správne prepojili, dokopy ste nemuseli všetko neustále sledovať. To je však len jeden z menších problémov tejto hry.

Horšie je, že v princípe úplne nerozumiem ako celý systém presne funguje. Prečo môžem niektoré veci vyskúmať úplne bez problémov, no odrežem si tým cestu k inému výskumu? Najmä, ak ho odo mňa neskôr bude hra vyžadovať? Nerozumiem takisto prečo neustále budete vzbudzovať svojimi akciami podozrenie, hoci všetky počiatočné kroky budú úplne legálne a v poriadku? Za celú hru som nepochopil, prečo neustále majú média pocit, že niečo skrývam? Bez jasného vysvetlenia mi to nedáva zmysel.

Najhoršie ale je, že postavy často potrebujú k akcii, ktorú od nich vyžadujete vykonať niekoľko rôznych krokov, a kým dôjde na to, čo ste od nich chceli buď zabudnú na to, prečo na dané miesto išli, alebo sa miesto toho rozhodnú, že už majú málo energie a potrebujú sa vyspať. Alebo v najhoršom prípade budú len tak niekde postávať s pocitom, že nemajú nič na prácu. Umelá inteligencia sa síce v kľúčových momentoch vie zachovať tak, ako by som očakával, no rovnako mi vie liezť ohromne na nervy.

Myslím si, že celý tento titul mal byť radšej spracovaný ako klasické budovateľské tituly z nemocnice ako spomínaný Theme Hospital alebo aj Hospital Tycoon. Tam ste rozumeli jednotlivým akciám a vedeli ste nejako reagovať. Tu hra väčšinou pôsobí, že má nejaké reálne nápady, ktoré však skombinovala spôsobom, ktoré úplne nefungujú. Prečo nemajú naše kúpené budovy pivničné priestory, no miesto toho ideme do nejakých úplne iných, kde je zákaz vstupu? Nerozumiem úplne prečo hra jednoduché elementy dokáže zbytočne skomplikovať.

Prial by som si povedať, že najlepšia časť hry je, keď sa konečne dostanete do častí, keď váš výskum začne byť trestný a začnete obchodovať aj s čiernym trhom. Toto je rozhodne zaujímavejšia momentka hry, ktorá však tiež zápasí s obmedzeniami, ktoré si hra vymyslela. Ako som povedal, vo vašich budovách máte len jeden typ miestností. No postupne budete potrebovať aj väčšie, ktoré však budete musieť pripraviť väčšie, ktoré ale nemáte kde postaviť. Musíte nájsť niekde dostupnú veľkú miestnosť, kam sa môžete uložiť (zväčša v podzemí, kde však najprv musíte urobiť priestor).


Ak by sa to týkalo len tohto, nekomentoval by som to nejako výraznejšie negatívne, no prečo nemôžete mať aj nejaké väčšie priestory na povrchu? Oddychová miestnosť pre personál môže byť postavená len v podzemí. V miestnosti, ktorú budete potrebovať na veľké laboratórium. Prečo nemôžete staviať nikde inde. Mimochodom, prečo keď chcete staviať v podzemí, je potrebné, aby bol niekto v miestnosti? Chápem, že je treba si priestory najprv obzrieť, no ak postava odíde, budete musieť ich nahliadnuť opätovne a rýchlo využiť stavanie, kým sa postava nerozhodne sama opustiť priestor.

Všetky tieto drobné obmedzenia nakoniec vyústili v to, že z hry mám skutočne veľmi zmiešané pocity. Chcel by som si užívať možnosť hrať za farmaceutickú spoločnosť, ktorá na jednej strane sa snaží liečiť ľudí, no súčasne môže svojim výskumom rozpútať peklo na zemi. No hra má toľko zbytočne komplikovaných riešení a zvláštnych obmedzení, že ma to miestami viac irituje, než baví. Dám hre ešte šancu a pokúsim sa cez to všetko nejako dostať a rozpútať tú zombie apokalypsu, no vyzerá to, že reálne nie je veľmi priestor na to, aby hodnotenie išlo o moc vyššie.

Pravda je, že som to cítil od momentu, ako som dokončil prvú kapitolu tejto hry, no myslím si, že mám pred sebou moju osobnú hru roku. Trailer ma navnadil, pozitívne ohlasy na titul ešte viac, a keď bol na Steame letný výpredaj, rozhodol som sa, že túto hru musím vyskúšať a presvedčiť sa o jej kvalitách. Rozhodnutie, ktoré nebudem ľutovať.

Pravdou je, že rok 2024 je pre mňa zatiaľ tak trochu zvláštny. Herne neponúkal nejaké výraznejšie tituly, ktoré by ma zaujali a s výnimkou januárového Lil´ Guardsman som nemal asi žiadnu hru, na ktorú by som sa výraznejšie tešil (čo je oproti minulému roku s Baldurs Gate III, Resident Evil 4, Dead Space a Hogwarts Legacy celkom iná situácia) a tak nejako som viac-menej len tápal v tom, čo na mňa pôsobilo zaujímavejšie. Veril som však, že sa objaví nejaká indie hra, ktorá by dokázala vo mne tú hernú chuť nejako nakopnúť a priniesť niečo fantastické. A tak sa aj stalo.

1000xRESIST je v tomto smere skutočne fantastickou hrou. Počas hrania som neustále tvorcov zo Sunset Visitor obdivoval v tom, že sa hru rozhodli spracovať bez toho, aby ste museli čo len raz zdvihnúť proti niekomu zbraň a posúvať príbeh skrz akciu. Tým nechcem tvrdiť, že v hre nie sú žiadne akčné momentky, no nikdy neprichádzajú z toho, že by bolo nutné, aby ste museli zdvihnúť zbraň. Dúfam, že sa vyjadrujem jasne. Kvality plynú primárne z toho, že hra má kvalitne spracovaný príbeh a podáva nám ho cez vynikajúco napísané postavy.

Tie osobne vnímam v tejto hre, ako ten absolútne najväčší highlight, nakoľko si ku každej postave dokážete vytvoriť nejaký vzťah. Nedá sa povedať, že budete súhlasiť s ich akciami, no dokážete porozumieť ich motivácii a dôvodom, ktoré vyprovokovali jednotlivé akcie. Všetci sa v podstate vyrovnávame s udalosťami, ktoré nás najviac v živote ovplyvnili. Často urobíme veci s dobrým úmyslom, no v realite sa naše konanie následne otočí proti nám. Niekedy chceme svojimi skutkami svojich rodičov potešiť, no dosiahneme tým úplný opak. Niekedy sme v živote rebelom, ktorý odmieta všetko a všetkých, no nakoniec nie sme schopní našu samotu uniesť.

Nechcem zachádzať do príliš veľkých detailov, pretože keby chcem o príbehu rozprávať obsiahlejšie, musel by som dokopy skoro všetko skryť do obrovskej dávky spoilerov, ktoré sem radšej ani písať nechcem. Verím, že väčšina ľudí, ktorí budú tento komentár čítať by si ich síce nerozklikla, no nechcem herný zážitok pokaziť ani tým ostatným. Zvraty, ktoré sa v hre objavia sú nielen veľmi zaujímavé, no dokopy mi nenapadne ani jeden, ktorý by som dokázal predpokladať. Áno, sú tu postavy, v rámci ktorých som mal nad hlavou určitý otáznik, ktorý sa mi možno v jednom momente potvrdil, no súčasne je tá akcia odôvodnená niečím, čo mi ani len nenapadlo. Napriek tomu, že to po spojení všetkých predošlých indícií nepôsobí ako blesk z jasného neba.

Ak by som mal príbeh k niečomu prirovnať, povedal by som, že to veľmi dobre kombinuje elementy z niekoľkých mojich obľúbených filmov a hier dokopy, no zvláda to absolútne excelentne. Je tu cítiť niečo z Arrival, Inception a v niektorých aspektoch aj zo seriálu Dark. Miestami možno trochu komplikované, no napriek tomu si myslím, že sledovať sa to dá celkom v pohode. Takisto hra veľmi dobre využíva element cestovania do spomienok a hľadanie v nich indícií, ktoré sú pre našu hrdinku "Watcher" podstatné. Dalo by sa povedať, že v tejto oblasti je pre mňa hra niečo, čo som kedysi očakával od titulu Remember Me, z čoho mám skutočne nesmiernú radosť.

Mal by som ale vyzdvihnúť aj celkový gameplay. Baví ma, že hra je najčastejšie príbehová adventúra z pohľadu v tretej osobe, no počas cestovania jednotlivými spomienkami a udalosťami sa bude pohľad neustále meniť. Občas to pôsobilo ako staré Resident Evil tituly, inokedy hra využila pohľad zhora, následne zboku a dočkáme sa dokonca aj pohľadu z prvej osoby. Vždy to využíva hra spôsobom, aby vás ako hráča vedela lepšie dostať do deja a zmeny uhlu pohľadu fungujú vždy vynikajúco a nepôsobia mimo.

Hra má navyše solídny spád, nakoľko vás nezdržuje aktivitami, ktoré sú pre vás nepodstatné. Nie sú tu žiadne hlavolamy, ktoré by blokovali váš progres (aj keď občas tu sú momentky, ktoré sa dajú nazvať ako malou hádankou), nie je potrebné sa na miestach výraznejšie zdržiavať, ani nič podobné. Jediný moment, kde môžete viac objavovať a budete potrebovať pochopiť ako navštíviť niektoré miesta bude počas prvej kapitoly, no všetko ostatné je v princípe logické nasledovanie jednotlivých akcií a spomienok až do úspešného konca.

Vizuálne je hra veľmi pekná na pohľad. Oceňujem ako sa tvorcom podarilo zachytiť futuristickejší vzhľad vašej "Orchard", kde žijete so svojimi sestrami, no súčasne sú dobre spracované aj časti, kedy sledujete spomienky vašej "Allmother" Iris a vidíte jej život s rodičmi, priateľmi v škole a podobne. V hre sa prestrieda toľko rôznych prostredí v rôznych grafických štýloch a vždy to má svoj unikátny vzhľad, no súčasne nepôsobí nudne, alebo sterilne. Hra v mojich očiach vyzerá fantasticky.

Ak by som mal hre niečo vytknúť, tak mi napadne len pár maličkostí. Občas mi vadilo, že pre aktiváciu niektorých scénok sa musíte postaviť na konkrétne miesto, aby ste mohli pokračovať ďalej, a vie to byť trochu únavné behať okolo postáv, aby ste našli to správne miesto, kde máte stáť. Tiež som mal občas pocit, že možnosť voľby dialógov v určitých scénkach dokopy neprináša žiadne výraznejšie zmeny v rámci príbehu. Občas sa objavia voľby, ktoré pôsobia, že môžu mať nejaký výraznejší dopad, no väčšinou je jedno, čo zvolíte. Aspoň mám ten pocit.

Hru by som tiež neodporúčal pre ľudí, ktorí majú radi veľkú dávku akcie a potrebujú držať v ruke zbraň. Budú veľmi sklamaní keď zistia, že hra v sebe také momentky nemá. Ako som povedal, mne to osobne imponuje, no viem pochopiť sklamaných hráčov, ktorí očakávali trochu akčnejšie sci-fi dobrodružstvo. Pre mňa však v tomto bode úplne stačí mať kvalitne napísané postavy v silnou príbehu, ktorý má dušu a dokázal ma zasiahnuť. V mojich očiach jednoznačne stojí za pozornosť a odporúčam všetkými desiatimi.

Všetci asi veľmi dobre poznáme myšlienku: “Nesúď knihu podľa obalu.” Sami ju často hovoríme, no potom na ňu občas v reálnom svete zabudneme. Ako aj ja, v prípade titulu Another Crab’s Treasure. Souls-like titul, ktorý sa tvári ako farebná rozprávka pre mladšie ročníky? Nechcelo sa mi veriť, že to bude až tak náročné. No v momente, ako som sa s hrou bližšie zoznámil, som zhodnotil, že som to celé trochu podcenil. Možno by som na základe toho mohol úvodnú myšienku upraviť na: “Nepodceňuj souls-like hru podľa jej vizuálu.” Ale hoci som spočiatku Another Crab’s Treasure skutočne prechádzal na náročnej obtiažnosti, postupom času som zistil, že v hre je zabudovaný aj asistenčný mód, ktorý spraví hru jednoduchšou a prístupnú aj pre nováčikov. Pokiaľ teda váhate nad tým, či souls-like žáner je niečo, čo by vás mohlo baviť, ide o hru, na ktorej si to najrýchlejšie overíte, a môžete sa veľa naučiť.

Náš príbeh začína na súši, kde sa stretáme s našim hlavným hrdinom, krabom pustovníkom menom Krill. Jediné čo celé dni robí je, že si užíva svoju samotu a pohodlie vo svojej mušli, ktorá mu slúži ako domov. Jedného dňa sa však z vody vynorí žraločia hlava na paličke (pravdepodobne z PEZ), ktorá mu oznámi, že oblasť v ktorej žije spadá pod majetok vojvodkyne Magisty, a pokiaľ tam chce prebývať, musí doplatiť dane, ktoré jej dlží. Menou oceánu sú mikroplasty, ktoré však Krill nemá a tak mu žralok v rámci exekúcie zoberie jeho ulitu. Ak ju chce späť, bude musieť doplatiť chýbajúce dane. Krill sa tak vydáva do oceánu, aby získal svoj domov naspäť. No čo spočiatku vyzerá ako jednoduchý príbeh, v ktorom je potrebné vyriešiť jeden problém, sa postupne premení na niečo oveľa väčšie a komplexnejšie.

V prvom rade musím tvorcov skutočne pochváliť za vynikajúco odvedenú prácu v oblasti príbehu. Another Crab’s Treasure je vynikajúco napísané dielo, ktoré skvelým spôsobom kombinuje elementy v oblasti komédie a drámy. Hra síce naoko pôsobí ako veľmi farebné dobrodružstvo, kde sa svet pod vodou nejako naučil fungovať so všetkými odpadkami, ktoré sú okolo nich, no skutočnosť je úplne iná. Možno hra spočiatku pôsobí ako keby život naďalej fungoval napriek všetkým škodám, ktoré sme ako ľudstvo napáchali, dokonca si živočíchy vybudovali vlastnú formu kapitalizmu. No to všetko je pravda len čiastočne. Podobne ako v After Us je aj v tejto hre niečo nebezpečné. Niečo zlovoľné, čo nesie názov “Gunk”. V princípe ide o chemické znečistenie, ktoré pácha naokolo obrovské škody a ovláda myseľ tvorov, s ktorými príde do kontaktu.

Nebudem vysvetľovať všetky detaily, nakoľko titul stojí za to, aby ste si ho prešli sami, no minimálne je potrebné povedať, že veľmi inteligentným spôsobom nastavuje zrkadlo kapitalizmu. Napriek všetkým pozitívam, ktoré z neho plynú s nim prichádza aj veľké množstvo negatív. Tie sú však najhoršie v tom, že ich skutočný dopad si začneme uvedomovať často až o veľké množstvo rokov neskôr. Navyše, ako som sa dozvedel, hra dokonca aj vychádza zo skutočných udalostí. Nechcem tým tvrdiť, že živočíchy pod vodou si vytvorili vlastnú ekonomiku, no už dnes je možnosť vidieť, že živočíchy sa naučili žiť s odpadom, ktorý sa dostal do vody. A fakt, že krabi pustovníci sú schopní využiť veci ako uzávery od fliaš, plechovky alebo malé plastové nádobky ako svoje vlastné mušle. To vnímam ako veľmi smutnú realitu.

Hra ma však v správnych momentoch dokázala skutočne pobaviť niektorými svojimi nápadmi a najmä referenciami. Vedeli ste, že tu môžete nosiť na svojom chrbte aj červeného impostora z populárnej hry Among Us? Alebo čo tak sa obliecť do rúcha baránka, ktorý si postavil svoj obrovský kult v titule Cult of The Lamb ? Máte možnosť získať presne takýto kostým. Človek pritom občas aj zabudne na to, že postavy musia riešiť celkom náročné životné situácie.

Po grafickej stránke som takisto spokojný. Titul veľmi dobre strieda farebné a vizuálne nádherné miesta so skutočne nehostinnými oblasťami plné chémie a agresívnych živočíchov. Vo výsledku tak máme možnosť všetko čo by sme očakávali. Či už krásy alebo hrozby oceánu. Za najsilnejší moment však považujem časti pred finále, kedy budete mať možnosť vidieť veľké množstvo bielych koralov. Nádherné na pohľad, no súčasne pochopíte, že všetko okolo vás je v skutočnosti mŕtve. Skvelá práca.

V oblasti hrateľnosti tiež nemám žiadne zásadnejšie výhrady. Za úspešné porazenie nepriateľov získavate mikroplasty, ktoré sa stávajú hlavnou menou. Za ne si následne môžete nakupovať rôzne vylepšenia, užitočné predmety, no rovnako si pomocou nich zvyšujete aj svoj level. Počas zvyšovania levelu si vždy vyberáte, či chcete vylepšiť vašu vitalitu, odolnosť, útok alebo špeciálny útok, ktorý závisí od vašej ulity. Druhou menou sú však ešte kryštály, ktorými budete môcť odblokovať nové schopnosti a neskôr vám poslúžia na vylepšenie aj špeciálnych schopností, ktoré získate po porážke výnimočných bossov.

Súboje sú spracované tiež solídne. Akcia je svižná, ale súčasne je potrebné sa vedieť v správny moment brániť. Útoky protivníkov sa zväčša dajú odraziť, no vždy je potrebné ich správne načasovať. To je niekedy oveľa náročnejšie, než by sa mohlo na prvý pohľad zdať. V niektorých prípadoch som nebol schopný tie správne momenty vychytať, no môže to súvisieť aj so skutočnosťou, že v oblasti souls-like žánru som stále len začiatočník. Jediný titul, ktorý som v tejto oblasti hral bolo Moonscars , a aj tam by som vedel oponovať, že nešlo úplne o souls hru. Čo sa ešte boss súbojov týka, tých máte v hre skutočne dostatok. Nadizajnovaní sú solídne a ich útoky vedia miestami poriadne potrápiť. Jediná menšia škoda je, že ich počas hry miestami začnú trochu recyklovať. Pokiaľ sa rozhodnete preskúmať ju poriadne, dočkáte sa neskôr aj menších verzií bossov, ktorých ste už porazili, alebo sa stretnete s takým, ktorý bude mať podobné metódy útoku, ako boss, ktorého už ste porazili. Zväčša to platí najmä pre obrovských krabov.

Za mierne sklamanie v oblasti súbojov vnímam aj trochu nedokonalosti umelej inteligencie protivníkov. Z času na čas sa stane, že budete bojovať na mieste, z ktorého vám bude hroziť pád. Protivníci však niekedy nemajú problém spadnúť z útesu a ukončiť dobrovoľne svoj život, čo následne situácie trochu uľahčuje. Táto situácia sa, našťastie, nestáva počas boss súbojov, nakoľko by boli potom až príliš jednoduché. Tam vás hra uzavrie v aréne prostredníctvom neviditeľných stien. Platí teda, že v momente ako boss súboj začne, niet cesty späť.

Musím však titulu udeliť jednu výčitku v oblasti protivníkov. Nepriatelia, ktorých musíte poraziť, sú dobre spracovaní a so správnou taktikou ich aj budete schopní zdolať. No je tu jedna výnimka, ktorá mi skoro pokazila celý zážitok a tou sú pavúčie kraby. Tie sa objavia v hre neskôr, no v momente ako ich stretnete prvýkrát, pochopíte presne môj problém. Nadizajnovaní sú skvele, a sami o sebe by mohli byť solídnou hrozbou. Problém je, že ich útoky majú ohromnú silu a brániť sa im je skoro nemožné. Ich výstrely neviete odraziť, neviete do nich vraziť pomocou háčiku (ak sa náhodou nesklonia hlbšie) a v prípade, že vás chytia, modlite sa, aby ste ešte mali novú šancu. Títo protivníci boli často väčšou prekážkou, než mnohí bossovia. Pretože ak ich aj náhodou porazíte, tak pri každej strate života sa objavia znovu, čo robí z týchto súbojov jeden veľký nekonečný príbeh. Nebudem tvrdiť, že ostatní protivníci sú prechádzka ružovou záhradou, no toto bola jedna obrovská nočná mora. Ako som sa s nimi teda nakoniec vysporiadal? Dopomohol mi už spomínaný asistenčný mód.

Ako som už spomínal, v hre máte možnosť upraviť náročnosť na jednoduchšiu, prípadne sa dá ešte nastaviť aj príbehová náročnosť, ktorá odbúra ďalšie problémy. Ak však neviete ako ďalej, je tu ešte aj možnosť dostať pištoľ kaliber 9mm. Jedna guľka stačí na to, aby ste zložili akéhokoľvek protivníka (aj bossa). Zdá sa vám to šialené? Taká je reálna skutočnosť. Ak si neviete poradiť, stačí sa prestrieľať ďalej. Pištoľ funguje na rovnakom princípe ako všetky vaše ostatné schránky, ktoré používate ako krytie. Akurát jej schopnosť je smrtiaci výstrel, ktorý vás zbaví akéhokoľvek problému. A v tejto situácii som po tomto riešení vďačne siahol.

Túto možnosť však vnímam ale trochu ako dvojsečnú zbraň, pretože v momente ako pochopíte, že celá hra sa dá vyhrať pomocou výstrelu, začnú byť veci až príliš jednoduché, a to určite nie je niečo, čo budete chcieť. Výzvy mám rád, urobil som jednu výnimku, aby som sa zbavil jedného typu protivníka, a následne sa posunul ďalej. Každopádne je zaujímavé vedieť, že existuje aj takáto možnosť (pričom nejde o žiadny cheat) a dokonca za využitie získate aj achievement.

Napriek tomu ale, že hra má kvalitný príbeh a dobre spracovanú hrateľnosť, je čas, aby som spomenul aj niekoľko problémov, s ktorými som počas testovania zápasil (okrem neustáleho umierania). Prvá vec, čo ma až tak netešila, boli všadeprítomné bugy a grafické glitche. Je síce pravda, že vidieť nepriateľa v stene je na zasmiatie, a možnosť seknúť protivníka aj cez stenu vie byť občas celkom výhoda, no to neplatí o skutočnosti, že hra vám často umožní dostať sa na miesto, ktoré by malo ostať zablokované. Nejde pritom tak ani o to, že sa dostanete niekam, kde by ste byť nemali, ako fakt, že následne sa už z tej pasce nedokážete dostať von. Skončil som tak vnútri vežičky, do ktorej neviedli žiadne dvere, alebo skončil pod hromadou kamenia, z ktorých som nevedel vyskočiť naspäť. Jediné šťastie je, že na takéto situácie tu majú tvorcovia v menu tlačidlo “Instant Death”. Môžete sa tak následne vrátiť k poslednému check pointu.

Menu je takisto jednou zo slabín hry. Dosť dlho mi trvalo, kým som pochopil, ako sa v ňom vlastne mám reálne navigovať. V prípade, že totiž stlačíte tlačidlo Escape sa do menu dostanete, no nikto vám nepovie, že je rozdelené na 5 kariet, cez ktoré sa musíte navigovať. Všimnete si totiž primárne centrálny pristor, kde uvidíte vášho hrdinu, predmety, ktoré má u seba a jeho špeciálne talenty, ktoré si zvolil. Ak však chcete vypnúť hru, je potrebné si všimnúť mušle v ľavom a pravom hornom rohu, pomocou ktorých posúvate karty. Mne to trvalo celkom dlho, kým som zistil, že sa dá hra vypnúť inak, ako pomocou Alt+F4. Možno vám teraz bude pripadať, že preháňam, no stojím si za tým, že menu sa dalo spracovať trochu intuitívnejšie.

Ostatné detaily, ktoré mi prekážali som už spomínal vyššie a vracať sa k ním nebudem. Hra má rozhodne svoje problémy, no napriek tomu výrazne vyzdvihujem jej kvality. Je super, že ide o souls-like titul, ktorý si môžu vyskúšať aj skutoční nováčikovia. Takisto musím opäť pochváliť kvalitne a inteligentne napísaný príbeh, ktorý si určite zasluhuje svoju pozornosť. Napriek tomu, že hra sa primárne snaží byť komédiou, jej odkaz vie byť rovnako silný a citeľný. Ak však chceme niečo zmeniť, je potrebné, aby sme začali od seba. Lebo nie je nič horšie, ako neurobiť nič. Vo výsledku je Another Crab’s Treasure titulom, ktorý bude určite ešte nejaký čas rezonovať. K dokonalosti mu chýba dosť, no za pozornosť určite stojí.

 Herní výzva 2024. - 9. Ztraceno v Překladu

Keby som bol býval vedel, že mi táto hra zaberie toľko času a budem ju musieť niekoľkokrát prerušiť kvôli iným prioritám, asi by som si do poslednej kategórie hernej výzvy dal niečo oveľa kratšie. Každopádne môžem konečne povedať, že som Mato Anomalies dohral. S hrou som začal niekedy ešte vo februári, no potom sa prioritou stala "Persona 3 Reload". K hre som sa opätovne vrátil niekedy v apríli, no potom vyšli tituly Eiyuden Chronicle: Hundred Heroes a následne Sand Land, kde som opäť musel priority dať tým smerom. Toto všetko však nehovorím preto, že by som sa chcel sťažovať. Dôvod je skôr ten, že týmto štýlom rozbitého hrania sú nakoniec možno moje dojmy touto skutočnosťou ovplyvnené.

Zo začiatku ma Mato Anomalies náramne bavilo. Prvé dve kapitoly a jednotlivé dungeony boli spracované solídne, akcia fungovala skvele, do hry sa dostalo veľké množstvo zaujímavých postáv, ktoré som chcel sledovať a obe stránky hry ma bavili. Akcia, i kartové súboje. Dungeony okrem toho boli celkom obohatené aj o niekoľko dobre nadizajnovaných hlavolamov, prípadne nebezpečných uličiek, kde ste sa mohli vyhnúť nepovinným protivníkom. Zase je ale pravda, že som sa snažil súbojom moc nevyhýbať, nakoľko spolu s úspechmi získavate aj skúsenosti, a tie sú v tejto hre skutočne potrebné. Taktika celkom fungovala, v hre bolo niekoľko solídne spracovaných bossov, pričom hneď prvý ma zaujal svojim kolotočovým dizajnom, ktorý bol vskutku excelentný a v tomto smere som bol spokojný. Akcia, dungeony, odmeny a získavanie skúsností boli uspokojivé.

Po tom, ako som sa do hry vrátil po niekoľkých mesiacoch som už ale nebol úplne schopný sa do hry úplne ponoriť a oblasti akcie som začal celkom slušne krívať. Opätovne som musel nájsť správnu taktiku, správne kombinovať jednotlivé "geary" a hľadať schopnejšie zbrane a metódy útoku, až som si uvedomil, že ma hra už absolútne tak nechytá. Následne som teda normálnu obtiažnosť znížil na jednoduchú a povedal si, že hru iba prosto a jednoducho dokončím. Jednoduchá náročnosť sa však stala pre mňa síce fajnou barličkou, no súčasne sa jej podarilo z hry vytlačiť akúkoľvek výzvu. Čiastočne síce pomohol aj správny výber "gearov", ktoré vedia vylepšiť vaše schopnosti v oblasti útoku, obrany, zdravia a rýchlosti, no útoky protivníkov sa zmenili zo skutočne smrtiacich na totálne ťapnuťia po tvári. Čo bohužiaľ urobilo akciu celkom nudnú. Myslím si, že keby mala hra podobnú obtiažnosť ako zvolili v Persona 3 Reload, kde by to fungovalo niečo ako medzistupeň štandardnej, no nie úplne jednoduchej obtiažnosti, neprekážalo by mi to. Myslím si, že to je asi moja reálna úroveň. Niečo medzi ľahkým a klasickým. Našťastie to ale nie je všetko, čo hra obsahuje.

Kartové súboje, ktoré slúžia ako prelomenie obrany mysle sú spracované veľmi zaujímavo a často predstavovali skutočnú výzvu vedieť si zvoliť správny deck a pustiť sa do súboja. Fajn pomôcka je, že pokiaľ sa vám trikrát nepodarí úspešne prelomiž myseľ, môžete túto časť preskočiť a pokračovať v hre. Využil som to asi dokopy dvakrát, keď som už skutočne nebol schopný nájsť lepšiu taktiku a hra ma neustále porážala. No aj tie zdanlivo nezvládnuteľné kartové súboje sú reálne zvládnuteľné. Niekedy však k tomu treba tá trocha šťastia a správne karty. Nie vždy to ale vychytáte.

Príbeh Mato Anomalies je v mnohých aspektoch zaujímavý, no rovnako by som mohol povedať, že aj celkom komplikovaný. V niektorých elementoch mi pripomenul seriál "Dark", vo finále dokonca prichádza niekoľko zvratov v tomto štýle, no nedá sa povedať, že je to úplne na ten spôsob. Nechcem v tomto smere veľa spoilovať, nakoľko príbeh a postavy sú dostatočne zaujímavé na to, aby hru posúvali ďalej, no je otázne či si v niektorých momentoch poviete, že to reálne dáva aj zmysel. Páči sa mi ale vysvetlenie démonov, s ktorými bojujete v dungeonoch a ich prepojenie na rôzne postavy. Pretože títo démoni sú často skôr emócie a určité formy posadnutosti. Slúžia v mnohom ako metafory.

Graficky hra vyzerá okey. Nič výnimočné, no dá sa na to dívať v pohode. Občas je iritujúce, že budete vidieť stále okolo seba rovnaké typy ľudí, no to sú detaily. Hudba je tiež funkčná a celkom dobrá a japonský dabing je funkčný. Jediné čo mi prekážalo bol japonský dabing Smokera, kde som mal pocit, že miestami ho dabuje chlap a miestami žena. Nebol som z toho vôbec jasný, nakoľko to pôsobilo, že išlo o dvoch úplne iných ľudí. Alebo si počas produkcie niekto niečo rozmyslel a toto je výsledok. Neviem povedať. Len to skutočne bije do uší.

No a hra sa nezaobíde ku koncu bez nejakého grindu. Poviem úprimne, že finálny boss bola moja najväčšia nočná mora. Na ľahkej obtiažnosti som musel prejsť 4 extra dungeony a nájsť kvalitnejšie zbrane a geary, aby som bol schopný nejako tento súboj zdolať. Úprimne si myslím, že je váš protivník vo výraznej presile. Neviem čo by to bolo na normálnej úrovni. Možno by som ešte stále hru nedohral.

Vo finále ma ale akosi najviac na hre mrzelo, že bola postupne neskonale repetetívna. Ak to opäť prirovnám s Persona 3 Reload, tak vaše vzťahové linky bolo presne to, čo robilo hru zaujímavou. Plánovali ste si dni, akcie ste nemuseli riešiť každú noc, mohli ste niečo podniknúť, viac s postavami komunikovať a podobne. Tu však veci pôsobia strašne nadiktovane. Môžete s postavami komunikovať, ale len vtedy, keď sa odblokujú dialógové možnosti. Ktoré následne môžu prísť až za dlhú dobu. A v podstate neustále chodíte na mape z jedného miesta na druhé, chodíte do dungeonov a bojujete, nejaké tie kartové súboje a znovu dokola. Nič viac v hre dokopy nie je. Je dosť možné, že keby som Personu 3 Reload nehral, dal by som hre vyšší rating, ale keď už mám v tomto smere hru s čím porovnať, dívam sa na veci trochu inak.

Prial by som si niekedy sa k hre opäť vrátiť a skúsiť to prejsť tentokrát bez prerušení a na normálnej úrovni od začiatku do konca. Či by ma to dokázalo pohltiť na celú dobu a vychutnať si hru tak, ako som si ju mal a chcel. Neviem, či k tomu niekedy dôjde, uvidíme ako na to budem mať čas, plus som takisto zvedavý aj na nové tituly, ktoré chcem vyskúšať. Ak máte radi JRPG tituly, možno vás to chytí. Ťažko sa mi to ale súdi, keď sám si nie som svojim hodnotením úplne istý. Ak by som niekedy názor zmenil, hodnotenie upravím. No momentálne si to zaslúži tých 65%, ktoré som tu udelil.

O Mickey's Racing Adventure som chcel vždy niečo povedať. Toto je titul, ktorý si tiež veľmi výrazne spájam so svojimi hernými začiatkami, no nie tak, ako by ste si to možno na prvý pohľad predstavili. Koniec koncov, už som spomínal, že moje začiatky sa držia primárne hier ako Dyna Blaster, Supaplex, Secret Agent a Spear of Destiny. A samozrejme tu bol aj môj poklad Off to Europe. Mickey's Racing Adventure zaraďujem do tejto sféry ale taktiež, pretože išlo o moju úplne prvú hru, ktorú som hral na svojom prvom vlastnom Game Boy Color. Konzola, na ktorú mám veľmi silné nostalgické spomienky.

Možno aj z toho titulu túto hru trochu nadhodnocujem, no napriek tomu si myslím, že si to vyššie hodnotenie zaslúži. Pretože ak titul, od ktorého neočakávam vôbec nič ma dokáže prekvapiť príjemným mixom adventúry a pretekárskej hry, tak to úplne stačí k mojej spokojnosti. Hra má určité nedostatky, no dostanem sa k nim o chvíľu. Najprv si rozoberme pozitívne stránky hry.

V prvom rade sa mi veľmi páči grafický dizajn hry. Najmä v častiach mimo tratí. Postavy sú veľké, spracované na svoju dobu dosť solídne a hoci sa tu nechádza celkom solídne množstvo grafických glitchov, výraznejšie mi to neprekáža. Myslím, že Game Boy Color je stále celkom limitujúci hardware a hoci vedel ponúknuť viac než jeho predchodca, stále je fascinujúce vidieť čo dokázali tieto hry na malom priestore priniesť.

Ćo sa pretekania týka, ide podľa mňa tiež o celkom fajnú zábavu. Trate sú nadizajnované fajn, a hoci postavičky tu vyzerajú len ako obrovské hlavy v malých autíčkach, ostatné je ozaj pekné na pohľad. Vo svojom čase to pôsobilo ako skutočne maximum čo sa dalo. Je tiež super, že každý hrdina sa dostane do úplne iného sveta. Uvidíme tak Goofyho zábavný park, Daisy a jej svet sladkostí a Donaldov pirátsky život.

Plus ešte hra ponúka aj trochu inej zábavy. Pluto tu má svoje vlastné dobrodružstvo v leveloch, kde musí zozbierať dostatočný počet kostí a úspešne vyjsť von bez toho, aby ho zavalilo, alebo aby sa stretol s Butchom. Pôsobí to veľmi na spôsobom jednoduchšieho Supaplexu a funguje to fajn. Niektoré levely sú dokonca aj celkom náročné. Musím uznať.

No a ešte tu máte aj niekoľko minihier pri tom ako sa snažíte prejsť železnicou, zložiť tvár Petea pred každým finálnym závodom a niekoľko bonusových sekcií, kde môžete získať vylepšenia pre vaše vozidlá alebo kúzla, ktoré vás spravia silnejším na trati. Funguje to v princípe ako má.

Moje problémy s hrou sú primárne 2. Finálne závody mi vždy prišli trochu nefér, nakoľko sa nejde v okruhu, ale dokopy len musíte dôjsť v jednom kole na koniec trate do cieľa. Akurát Peteova akcelerácia spôsobí, že musíte skutočne zo seba vydolovať maximum. Netvrdím, že sa to nedá zvládnuť, no nepríde mi to spracované férovo. A druhá vec je skutočnosť, že kúzla od Magiky sú poväčšine celkom zbytočné. Stačí vám dokopy na úspech len jedno a to je turbo. S ním sa zrýchlite dostatočne na to, aby ste boli schopní vašich protivníkov dobehnúť.

Príbehovo to síce má niečo v sebe, no dokopy to nejako výrazne hru nikam neposúva. Na konci dokopy len porazíte Petea, získate späť svoje vagóniky a môžete žiť spokojne a šťastne. Nič viac. Ale ako pohodová oddychová hra to úplne stačí. Celé sa to dá zvládnuť cca za 5 hodín a kedykoľvek si môžete hru zopakovať. Je to celkom fajná zábava.