Poslední komentáře

Keď som prvýkrát videl názov tohto titulu, predstavil som si pod ním asi to, čo väčšinu. Teda hru, v ktorej sa dočkáme známeho príbehu o Snehovej Kráľovnej a mladej Gerde, ktorá sa rozhodne vyslobodiť svojho milovaného Kaia. A keby som sa na to celé pozrel ako na metaforu, istým spôsobom tu ide presne o to. Rozdiel je akurát v tom, že namiesto snehovej kráľovnej sa našim úhlavným nepriateľom stáva nacistický režim počas tuhej februárovej zimy v roku 1945 na hraniciach Nemecka s Dánskom. 

Poďme si teda rozobrať ústrednú dejovú líniu. Gerda Larsen je mladá zdravotná sestra, ktorá žije spolu so svojim manželom Andersom v Dánskom meste Tinglev. Napriek nebezpečenstvu, ktoré im každý deň prináša nacistický režim, sa im darí nažívať relatívne pokojným životom a byť mimo centra pozornosti Gestapa. To sa však zmení vo februári roku 1945, kedy je Anders zatknutý na základe obvinenia, že spolu s ďalšími rebelmi vyhodil do vzduchu výrobnú fabriku, v ktorej bol zranený aj jeden nemecký vojak. Gerda však o tajnom živote svojho manžela nemala ani najmenšej potuchy. Preto sa rozhodne na vlastnú päsť vypátrať, čo sa skutočne stalo, do čoho sa Anders zaplietol a ako mu môže pomôcť dostať sa zo zajatia.

Scenár je z môjho pohľadu skutočne silný, a to nielen pre zasadenie do obdobia konca druhej svetovej vojny. V prvom rade si treba uvedomiť, že Gerda sa nenachádza práve v najľahšej pozícii. Má nemeckého otca, ktorý sa pridal na stranu Hitlera, jej matka je zase Dánka, ktorá však žije v Kodani. Vyrastala v pohraničí oboch krajín a vďaka tomu má dobré vzťahy aj s jednou, aj druhou stranou. Dáva to celému príbehu pomerne zaujímavý nádych a občas je ťažké zvážiť, ktorá cesta je vlastne správna. Má sa postaviť na stranu Dánska, nakoľko manžel pochádza odtiaľ? Kooperovať s Nemcami, nakoľko tam má rodinné korene? Alebo v nej zvíťazí Hippokratova prísaha a bude sa na udalosti pozerať ako zdravotná sestra? Toto sú všetko otázky, ktoré som si počas hrania kládol. Neexistuje totiž jedna správna cesta. Je veľa možností, ako to celé môže dopadnúť.

Oceňujem tvorcov z PortaPlay, že sa rozhodli dať celému príbehu dušu. Cez jednotlivé postavy máte možnosť spoznať nielen dánov, ktorí sa snažia dostať z nemeckého područia, ale aj mnohých nemeckých vojakov a občanov, ktorí sú v tomto titule taktiež vykreslení ako ľudské bytosti. Dokonca aj šéf gestapa Stahl. Záleží už len na tom, ako dobre spoznáte postavy a ako veľmi vám budú dôverovať. Namiesto hľadania predmetov vám však dáva titul hlavne možnosť riešiť situácie skrz dialógové možnosti. Tie sa vám môžu sprístupniť rozličnými spôsobmi. Buď na základe informácie, ktorú sa vám podarí získať, predmetu, ktorý máte u seba, využitím mentálnej energie, alebo s trochou šťastia.

Systém šťasteny funguje na základe jednotlivých atribútov, ktoré sa vám počas hry podarí nazbierať. Dôležité sú vaše body mentálnej energie, ako vám dané postavy budú veriť a takisto ako ste vnímaní medzi ľuďmi. Niekedy som však nevedel úplne pochopiť, či to bolo nastavené správne. Boli chvíle, kedy som nespĺňal ideálne podmienky, no prialo mi šťastie a rovnako to platilo aj opačne. Nepredpokladám, že to funguje 50:50, no niekedy môžete ostať sklamaní aj napriek veľkej šanci na úspech. Aj keď, na tomto stojí celý princíp šťastia.

Veľkým plusom je však komplexnosť celého titulu, ktorá spočíva hlavne v úlohach, ktoré budete plniť. Na začiatku vás hra síce postaví pred povinné úlohy, ktoré je nutné absolovať pre ďalšie pokračovanie deja, no od určitého momentu sa tento systém zmení. Neskôr si totiž budete môcť vyberať z rôznych misií a v závislosti od vašej voľby viete výrazne ovplyvniť smerovanie jednotlivých udalostí. Rozhodnite sa preto dobre, komu v daný deň pomôžete a na koho vám už nezvýši čas.

Pred kľúčovými misiami pritom dostávate aj vedľajšie úlohy, ktoré sú síce povinné, no počas hry sa môžete dostať i k úplne iným. Viem to, nakoľko som sa počas výsledku jednej misie rozhodol reštartovať hru a bol som nútený opäť splniť aj predchádzajúcú vedľajšiu úlohu. Nedočkal som sa však príbehu dezertérov, ktorí uviazli so svojim autom, ale hádky dvoch malých chlapcov, ktorú som musel nejakým spôsobom urovnať. Toto všetko iba prospieva znovuhrateľnosti, takže celú hru si môžete prejsť kompletne odznova, urobiť iné rozhodnutia, vybrať si iné misie a dospieť k úplne inému záveru. Pričom jeden priechod vám môže zabrať asi tak 6 hodín hracieho času. Koľko času vám zaberie, kým nájdete spôsob, ako zachránite úplne všetkých? Na toto odpovedať neviem.

Ďalšou silnou stránkou titulu je celkový umelecký štýl. Možno niektorým príde lacný, no podľa mňa sa tu tvorcovia nádherne vyhrali s grafikou. Všetky miesta pôsobia, ako keby boli namaľované vodovými farbami, a aj keď postavy nemajú výraznejšie detaily, vďaka dialógovým oknám kde môžete vidieť ich tváre a rovnako aj ich reakcie. Keď sa pozriete na to, ako je namaľovaný Tinglev, ako tvorcovia dokázali zachytiť rozdiely medzi chudobnými a bohatými, cítiť z toho presne to, o čo sa nepochybne snažili. Každý záber je taktiež kvalitne nasvietený. Všetko tak pôsobí veľmi prirodzene a či sa dej odohráva počas dňa alebo noci, vyzerá to skrátka pôsobivo.

Najpozitívnejšie však vnímam fakt, že hra ma dokázala svojim netradičným pohľadom na konflikt prinutiť k hlbšiemu zamysleniu sa nad celou sitáciou. Práve to že Gerda nie je ani Nemka, ani Dánka dáva hre určitú formu neutrality a tá sa bude meniť podľa toho, ako budete v jednotlivých situáciach jednať, a ktoré úlohy sa rozhodnete splniť. V princípe však platí, že Gerda nepociťuje nenávisť voči Nemcom. Istým spôsobom dokonca nemusí cítiť nenávisť ani voči nacistom. V každom totiž dokáže vidieť ľudskú bytosť a táto jej empatia postupne začala prechádzať aj na mňa. Áno, dočkáme sa aj stereotypnejších momentov zo strany Schulta, no určitú dávku ľudskosti môžete napríklad vidieť v postave Wolfganga, ktorý sa zamiluje do vašej najlepšej kamarátky Margit. Vzťah, ktorý medzi nimi postupne vznikal, mal svoju dávku úprimnosti a neustále mi to tak dodávalo nádej, že zo všetkého zlého môže vzniknúť aj niečo dobré. 

Jedna vec, ktorú by som chcel ešte spomenúť, je Gerdin denník. Ten je solídnou pomôckou, v ktorej môžete sledovať váš celkový progres. Dáva vám možnosť vidieť všetky dostupné atribúty, ako vás vnímajú ostatní ľudia a rovnako sa v ňom náchadzajú aj nejaké tajomstvá, zápisy, ktoré si urobíte po splnení každej jednej úlohy a nakoniec i zozbierané informácie a indície. Za zmienku stojí a spôsob akým hra pracuje s inventárom. Keď napríklad vlastníte prémiový tovar, je šanca, že niekoho podplatíte. Lieky alebo zdravotnícke pomôcky vám môžu pomôcť, keď budú okolo vás ľudia zranení. Je to šikovný spôsob, ako sa jednotlivé predmety vedia zúžitkovať iba keď ich potrebujete a nemusíte premýšľať, či ten zákusok, ktorý ste ukradli zo stola budete musieť použiť v konkrétnej situácii.

Nie je toho veľa, čo by som mohol kritizovať. Za zmienku stojí zopár grafických glitchov, kedy napríklad ruka postavy prechádzala cez jej telo a niekedy zase pôsobili pohyby postáv trochu neprirodzene. Takisto by som bol rád, ak by som počas hry nemusel vídať toľko načítavacích okien a určite by som ocenil ak by mali niektoré postavy trochu väčší priestor, a niektoré akcie o niečo väčší dosah. No na druhej strane, nič z toho čo som vymenoval nijakým spôsobom nenarúša naratív príbehu, nerobí to postavy menej zaujímavé, ani výraznejšie nedegraduje samotný zážitok.

Po tom ako som sa dostal na koniec, som vnútorne pochopil, prečo sa o distribúciu tohto titulu postarali práve francúzski Don’t Nod Entertainment. Podobne ako v tituloch, ktoré vytvorili, sa aj tu nachádza veľmi silný ľudský príbeh, ktorý vám otvára obrovské množstvo možností. Vo svojich rukách máte osudy ľudí okolo vás a záleží len na vás, ako to vo výsledku dopadne. Vo výsledku je tak Gerda: A Flame in Winter titulom, ktorý si ma skutočne získal svojou mrazivou atmosférou, silnými postavami a zasadením do obdobia konca druhej svetovej vojny. Skrz svoju hlavnú hrdinku vám dáva možnosť spoznať obe strany konfliktu a obohacuje tým príbeh o unikátnu možnosť vnímania celého konfliktu z neutrálneho hľadiska Teším sa teda s čím prídu PortaPlay nabudúce a dúfam, že aj ich ďalšia hra bude na rovnakej úrovni, ako bola táto.

Už dávno sa mi nestalo, že by som po dokončení hry nemal jasno v tom, či sa mi vlastne páčila, alebo nie. A presne to sa mi stalo pri novej adventúre s názvom Loretta. Neustále som sa vo svojich myšlienkach vracal k tým niekoľkým hodinám, ktoré som s ňou strávil a snažil sa prísť na to, ako som sa vlastne počas nich cítil. Na jednej strane pritom oceňujem jej kvality v rozprávaní príbehu a možnosti, ktoré vedia vyústiť v niekoľko rôznych koncov. Osobne som však predsa len očakával trochu viac , než sa mi nakoniec dostalo. 

Príbeh sa odohráva v roku 1947, kde sledujeme osud mladej ženy menom Loretta. Tá žije so svojim manželom na odľahlej farme, kde sa z nej stala typická žena v domácnosti. jej manžel Walter je spisovateľom krimi románov, ktorý práve dokončil svoj posledný rukopis. Všetko vyzerá na pohľad normálne, no pod povrchom sa začína pomaly ozývať niečo temné. Walter je totiž Lorette neverný s červenovlasou zamestnankyňou bistra menom Margaret, a okrem toho uzavrel životnú poistku na 30 000 dolárov v prípade, že by sa mu niečo stalo. To stačí na to, aby Loretta rozbehla svoj plán a zbavila sa nevernej polovičky, s ktorou nemala práve najšťastnejšie manželstvo. Jedna akcia však spustí obrovský kolotoč udalostí, z ktorými Loretta vôbec nemohla počítať.

Prvým elementom, ktorý stojí za vyzdvihnutie, je naša hlavná hrdinka Loretta. Jej charakter totiž primárne závisí od vašich rozhodnutí a vy tak získate možnosť spoznať jej postavu z viacerých uhlov. Môže z nej byť žena, ktorá si neskôr uvedomí dosah svojho rozhodnutia, alebo psychopat, po ktorej vyčíňaní ostane na konci oveľa viac mŕtvych tiel. Toto, samozrejme, vyústi aj do veľkého množstva rozličných záverov. K tým poviem toľko, že niektoré mi prišli pôsobivejšie, iné menej zaujímavé. Ak by som mal vybrať svoj najobľúbenejší, išlo by o “Woman on the Run”. Práve pri ňom som mal totiž vnútorne pocit, že sa najlepšie vyprofilovali jednotlivé postavy a pôsobil asi najuveriteľnejšie. Za najslabší považujem naopak “The Big Sleep”, ktorý pôsobí ako absolútne nelogická voľba.

V hre sa však okrem oficiálnych záverov nachádza i niekoľko predčasných, kedy sa ocitnete v smrteľnej situácii skôr, než dorazíte do poslednej kapitoly. Jeden nájdete dokonca už v intre, čo ma veľmi príjemne prekvapilo. Technicky teda viete celú hru ukončiť do piatich minút, no v takomto prípade sa dej vráti späť k bodu, v ktorom ste urobili smrteľné rozhodnutie a máte možnosť to skúsiť znovu. Rovnako sa mi páčia aj niektoré malé detaily, ktoré som si počas hrania všimol. 

Dobrým príkladom je napríklad Walterova obľúbená literatúra. Všetky tituly, ktoré tu totiž môžete objaviť, slúžia ako metafory na udalosti, ktoré sa udiali či vás ešte čakajú. Pokiaľ ste niektoré z týchto kníh čítali, budete to vnútorne pociťovať asi ešte o niečo viac. Nájdete tu napríklad Dostojevského Zločin a Trest, Kafkov Proces alebo Hnus od Sartra. Myslím si, že z toho čo mám načítané, viem jasne posúdiť určité paralely s príbehom. Osobne by som však pridal ešte jedno dielo, ktoré mohlo v určitých bodoch slúžiť ako zdroj inšpirácie. Konkrétne ide o novelu od Stephena Kinga s názvom 1922. A hoci sú tieto tituly príbehovo odlišné, v určitých kľúčových elementoch sa celkom výrazne zhodujú.

Čo sa ostatných postáv týka, napísané sú celkom dobre, no nevadilo by mi, keby dostali trochu väčší priestor a mohli sme ich spoznať lepšie. Na to však hra nemá dostatok času. Na dokončenie hry potrebujete asi 2 a pol až 3 hodiny. V prípade, že chcete vidieť všetky konce a vyskúšať nevyužité cesty, pripočítajte si k tomu ešte ďalšiu hodinku. A to skrátka nie je dostatok času na to, aby jednotlivé situácie a dialógy medzi postavami mohli poriadne vyniknúť.

Mimochodom, keď už som to načal, povedzme si niečo o dialógoch. Na jednej strane ma teší, že hra ponúka viacero možností a ciest, ktorými môžete ísť. Príbeh to tak môže posunúť často úplne iným smerom. Takýchto momentov je však pomenej a väčšinou sa to týka rozhodnutí, kedy má Loretta možnosť niekoho usmrtiť. No väčšinou som mal pocit, že nech som sa rozhodol pre akúkoľvek voľbu, debaty medzi postavami sa vyvíjali úplne tým istým smerom, ako keď som zvolil opačnú možnosť. Sem-tam síce pridajú pár viet navyše, no to je asi tak jediné čo ponúkajú.

Pozitívne však vnímam, že niekedy môžete postupom času zistiť dosah vašich rozhodnutí a zamyslieť sa nad tým, čo vlastne spôsobili. Za najlepší príklad považujem kapitolu “Repulsion”, v ktorej sa dočkáte asi najlepšej možnosti voľby, akú hra ponúka. Ostáva už len na vás, či sa rozhodnete navštíviť hosťovskú spálňu alebo nie. Môže vám to pritom ponúknuť úplne iný pohľad na váš čin a to považujem za jeden z najzaujjímavejších nápadov vôbec.

Spomenúť musím aj takzvaný Noir mód, ktorý vám umožní si titul vyskúšať v čiernobielom prevedení. Autori ho pritom odporúčajú tým, ktorí už hru prešli, nakoľko sa z nej stratia niektoré nápovedy a hádanky budú náročnejšie na vylúštenie. Pokiaľ však budete očakávať náročnejšiu záležitosť, ako som si pod tým predstavil ja, ostanete z výsledku sklamaní. Hra je totiž úplne rovnaká, akú ste ju mali predtým – akurát nemusíte z farby textu usúdiť či pôjde o vražednú alebo neutrálnu voľbu. Hlavolamy sa však v ničom zásadnom nezmenia a rovnako ani celková hrateľnosť. V princípe sa hra stane iba čiernobielou a to je jediný zásadný rozdiel.

Osobne by som každopádne odporúčal farebnú verziu. Primárnym dôvodom je to, že v nej vie hra lepšie pracovať s atmosférou. Sú tu minimálne dva hororovejšie momenty, kde sa obraz výraznejšie začervená a spolu s vybranými zvukmi to dokáže kvalitne umocniť situáciu, do ktorej sa dostanete. V noir móde sa dočkáte akurát tmavšieho odtieňu šedej, ktorý nie je schopný navodiť tak dobrú atmosféru. Už len z tohto dôvodu si myslím, že farebná verzia je skrátka lepšia.

Trochu by som chcel rozobrať aj jednotlivé hádanky a minihry, ktoré budete riešiť medzi kapitolami. Moje pocity z nich sú totiž zmiešané. Niektoré ma vcelku príjemne prekvapilli ako napríklad minihra so zrkadlom, kŕdeľ vtákov alebo skladanie pohyblivých obrazcov, no inokedy som mal pocit, že sa tvorcovia veľmi nesnažili. Najlepším príkladom sú pre mňa tri minihry, kde máte rozbité objekty. Jediné čo je potrebné urobiť, je kliknúť presne trikrát na každý jeden diel a obrazec sa následne poskladá sám. A práve toto pritom mohol urobiť Noir mód o niečo náročnejším.

Soundtrack je inak vcelku vydarený. Jedinou výnimkou je pre mňa asi trojsekundový loop zložený z bicích nástrojov, ktorý sa nachádza v druhej kapitole počas cesty autom, no ostatné skladby v rámci kontextu celkom fungujú. Nemôžem síce napísať, že by boli až tak zapamätateľné, no vedia obstojne navodzovať atmosféru. To dokážu aj scény, počas ktorých môžete hrať krátko za iné postavy v hre. Budete tak môcť vidieť myšlienky šerifa, alebo naopak vidieť tragédiu, ktorá otriasla manželstvom Loretty a Waltera. Toto je rozhodne niečo, čo vie Lorette pridať zopár bodov.

Vo výsledku ma teda asi najviac mrzí skutočnosť, že hra je príliš krátka na to, aby bola schopná lepšie využiť svoju atmosféru. Kým pri hororovo ladenej adventúre Burnhouse Lane som strávil celkovo viac ako pätnásť hodín času a mal tak možnosť sa plnohodnotne ponoriť do príbehu, na objavenie všetkých možností príbehu mi v Lorette dokopy stačilo asi 5 hodín. A to som sa dokonca rozhodol ísť cestou, že prejdem celú hru úplne od začiatku. 

No aby som bol fér – Loretta vie držať svojich hráčov v napätí i napriek faktu, že vieme kto je vlastne vrahom. K tomu všetkému im dáva rozsiahle možnosti na lepšie spoznanie celkového pozadia príbehu, ako aj niekoľko rôzných zakončení. Som teda rád, že som titulu venoval svoj čas a určite má čo ponúknuť fanúšikom thrillerových až hororových adventúr. Koniec koncov, Walter mal viac než jedno veľké tajomstvo. A hoci je pravda, že by som si prial, aby hra lepšie využila svoje možnosti, prípadne lepšie spracovala možnosti noir módu, vo výsledku nie je veľa vecí čo by som hre vedel vyslovene vytknúť. Teda až na to, že mňa osobne nezasiahla až tak silno, ako by mohla, no to vonkoncom nemusí byť váš prípad.

Tak som sa konečne dostal na koniec. Dočkal som sa koncu s názvom "Leave" a mal som tak možnosť ukončiť nočnú moru, ktorú si na Jamesa pripravilo nebezpečné mesto Silent Hill. Hru som pôvodne začal hrať ešte niekedy koncom decembra 2024, no kvôli výmene počítača, následným problémom s novým (ktoré sa už medzičasom vyriešili) a istým spôsobom aj skutočnosti, že som miestami od hry potreboval aspoň malú pauzu som ju ukončil až teraz. Nechcem pôsobiť, že by som bol človek, ktorého by hry celkom ľahko mohli zasiahnuť, no Silent Hill 2 je za mňa veľmi intenzívny psychologický útok, ktorý oproti titulom ako Resident Evil je viac metarofický než reálny. Nevadí mi bojovať so zombies, nakoľko ide o hmatateľnú hrozbu. Tu je ale náš skutočný nepriateľ naša vlastná myseľ, čo vytvára oveľa intenzívnejší zážitok.

Mal by som ešte povedať, že počas decembra som mal sám určité zdravotné nepríjemnosti, ktoré vyústili do nepríjemných úzkostí, nespavosti a hra tak mala na mňa miestami aj celkom intenzívny efekt. O to viac som ale dokázal vnútorne prežívať udalosti s jednotlivými hrdinami. Či už to bol James, Eddie alebo Angela. Koniec koncov Silent Hill v podstate dáva našim najhorším predstavám a traumám reálne hmatateľný charakter. Stále však platilo, že som sa chcel dostať na koniec a zistiť, čo vlastne všetky tie momentky znamenajú a pomôcť Jamesovi dostať sa na koniec jeho cesty.

Pravdou ale je, že za najlepšie spracované príbehové momentky považujem Angelin príbeh. Myslím si, že každého kto túto hru zahrá sa to dokáže dotknúť, posledné stretnutie s ňou mi príde vysoko smutné a najmä to skutočne deklaruje to, že pokiaľ máme problémy, tak v prvom rade si ich musíme upratať sami v sebe. Pretože nikto nám nedokáže pomôcť, pokiaľ sami nevidíme zmysel života a dôvod k tomu, aby sme si pomohli. Pokiaľ sme vnútorne presvedčení, že sme si to všetko zaslúžili, neexistuje z toho všetkého cesta von. Nájsť ju môžeme len my sami. Veľmi rád by som ju zachránil a ešte radšej by som bol, keby existovala hra, v ktorej by sme to všetko mohli vidieť z jej perspektívy a mať možnosť vidieť možnosť, že by to všetko prežila. Niečo, čo by dalo nádej tejto postave. Len to bohužiaľ neexistuje. 

Takže príbeh je silný, postavy výborne napísané, dabing excelentný a atmosféra mesta veľmi intenzívna. To všetko je zvládnuté na jednotku. Ako sú na tom ostatné aspekty? Ako veľký fanúšik hádaniek a hlavolamov som nemal problém sa pustiť do toho, čo si hra pre nás prichystala a bol schopný jednotlivé hlavolamy relatívne v pohode vyriešiť. Jediný pri ktorom som sa zasekol bola časť vo väzení, kedy je potrebné ukladať závažia na váhu, ktorá vám následne otvorí dvere. Keby som pochopil od začiatku, že nemusíme k tomu, aby sme hádanku vyriešili mať všetky závažia, no na začiatok vám úplne budú stačiť len tie 2, ktoré máte, nezabil by som asi 30 minút hľadania cesty, ktorá vlastne bola celú dobu predo mnou. Všetky ostatné sekcie sú ale zvládnuté veľmi dobre a nedošiel som do situácie, kedy by som nevedel čo robiť.

Akcia v hre je taktiež solídna. Je dobré, že James nie je žiadny superhrdina alebo len akčná postava, a jeho pohyby a spôsob útoku pôsobí trochu amatérsky, no realita je tá, že je to tak len dobré. Pôsobí vďaka tomu veľmi uveriteľne. Nepriatelia, proti ktorým tu budeme stáť sú dosť dobrí. Či už sú to bytosti čo pľujú kyselinu alebo nepríjemné manekýny, či vraždiace zdravotné sestričky. Okrem toho sú tu aj kvalitné boss súboje, ktoré dokážu miestami dať celkom zabrať. Ak však nemíňate vašu muníciu ako blázni a občas sa spoľahnete aj na meelee útoky, nemalo by vám robiť problém na konci mať dostatok nábojov na finálny súboj.

Oceňujem však vysoko v hre ešte lokality, ktoré tu navštívite a postupne budete skúmať. Za osobný highlight síce považujem nemocnicu (nakoľko nie je ťažké, túto budovu urobiť strašidelnou) či už v normálnom Silent Hille alebo aj potom v jeho temnom variante, no či už ide o bytový komplex v úvode, väznicu, labyrint alebo aj hotel, všetky lokality ponúkajú dostatok zaujímavých momentov, ktoré ich robia veľmi zapamätateľné. Občas je pravda, že v hre trochu nerozumiem úplne logike (najmä výťah len pre jednu osobu, ktorý pravdepodobne presne vie, koľko reálne vážite bez toho, aby ste mali so sebou čo i len jednu vec navyše), no v zásade mi to nejako extra neprekáža a najmä to dáva možnosť trochu inému spôsobu hrania na malý moment.

Z času na čas by mi tiež neprekážalo, keby sme mali trochu silnejší zdroj svetla, alebo keby po časti v nemocnici sme neboli tak dlhú dobu vo večnej tme, pretože miestami som mal už trochu problém s exploráciou. Hmla samotná počas dňa je celkom intenzívna a dáva miestami problém s exploráciou. Keď si do toho pridáte ešte aj tmu, v ktorej je miestami problém čokoľvek vidieť, vie to byť chvíľami už trochu únavné. Ohliadnuc ale od toho nemám dokopy nič, čo by som tomuto remakeu vytkol. Pôvodnú hru som síce nehral, no myslím si, že Bloober Team tu odviedli skutočne kvalitnú prácu. Ich spolupráca s Konami má navyše aj pokračovať, tak uvidíme, či to znamená viac SH remakeov, alebo či sa dostanú k nejakej inej značke, no určite chcem vidieť viac. Latka bola nastavená poriadne vysoko.

V prípade Mistcaller by bola pre mňa asi namieste otázka, či reálne ešte štúdio Onyx Wings funguje. Pretože oficiálna stránka hry je vypnutá a kanály, ktoré má štúdio na Youtube a X sú neaktívne od roku 2023. Prečo to v tomto komentári zmieňujem? Pretože je dosť možné, že sa im síce podarilo hru vydať, no ostali v nej zabugované sekcie, ktoré znemožňujú, aby som ju dokončil a nikdy v živote to už nebude pravdepodobne opravené. To je totiž aj primárny dôvod, prečo som sa rozhodol hodnotenie pre hru posunúť až na 60%. Momentálne totiž netuším, či niečomu nerozumiem, alebo som narazil na problém.

Než to ale rozoberiem podrobnejšie tak poviem, že čo sa ostatného týka, Mistcaller ma celkom príjemne prekvapil. Vizuálny štýl, ktorý pripomína diela Tima Burtona mi vysoko imponuje, hra má dobre spracovanú atmosféru a dostatok zaujímavých hlavolamov, ktoré majú relatívne primeranú náročnsť. Niekedy treba veci skúšať, zistiť čo robia a nejakým spôsobom skúsiť z toho celého vykorčuľovať. To som si teda aspoň hovoril počas prvých troch kapitol. Vo štvrtej kapitole sa ale veci celkom slušne rozbili.

Problém je primárne ten, že náročnosť hlavolamov pôjde výrazne vyššie, no aby toho nebolo málo si pre vás tvorcovia vymysleli skutočný bonbónik. Konkrétne miestnosť, kde budete musieť prísť na správne kombinácie, ktorými dverami máte pokračovať. Na tom by nebolo nič zlé, keby to celé musíte absolvovať v troch intervaloch s pridanými problémami (protivník v podobe obrovskej pirane a následne ostne z podlahy) a pokiaľ to všetko zvládnete, tak sa zo stropu spustí klietka, do ktorej máte pravdepodobne tú rybu zatvoriť (z toho, čo vám hra umožní, je to najlogickejšie riešenie. Problém je ale ten, že nedajú sa zavrieť obe strany klietky naraz a po tom, ako zavriete jednu stranu máte asi 4 sekundy na to, aby ste stihli aj druhú, a z dizajnu tohto problému sa to absolútne nedá stihnúť. Kým zavriete druhú stranu, otvorí sa vám prvá a de facto tak vzniká problém, v ktorom nevidím žiadne riešenie. Je dosť možné, že ide o bug, ktorí tvorcovia mohli ešte opraviť, no nakoľko sa po Onyx Wings zľahla zem, neviem potvrdiť, či je chyba na mojej strane, alebo na strane hry. Každopádne to prinieslo poriadnu dávku frustrácie. 

Hre by tiež prospela trochu lepšia hrateľnosť, nakoľko sa postava pohybuje veľmi pomaly a pôsobí to, ako keby všetky skoky absolvovala v nižšej gravitácii. Dá sa to síce využiť ako výhoda, no čo sa tempa týka, tomu to celkom ubližuje. Potenciál v tejto hre rozhodne je a prial by som si, aby som ju vedel ohodnotiť komplexne, no z toho, čo som mal možnosť vidieť chcela kapitola IV ešte doladiť. K tomu už ale asi nedôjde a prakticky tak ide o mŕtvy projekt. Škoda.

Herní výzva 2025 - 1. Coffee Break

Na Afterlove EP som bol zvedavý od prvého traileru. Mám veľmi rád tituly, ktoré sa primárne sústreďujú na príbeh, zaujímavé dialógy a najmä vzťahy medzi postavami. Nebolo preto veľkým prekvapením, keď som zistil, že na titule sa podieľal aj scenárista hier Coffee Talk a What Comes After, Mohammad Fahmi Hasni. O to smutnejšie mi bolo, keď som zistil, že v marci 2022 zomrel len vo veku 32 rokov a táto hra mu bola posmrtne venovaná. Celé to vyznieva o to silnejšie, keď samotná hra je o vyrovnávaní sa so smrťou a pochopení, že niekedy sa musíme s niečím rozlúčiť, aby sme sa mohli posunúť v živote ďalej. 

Príbeh sa sústreďuje na mladého hudobného skladateľa a speváka menom Rama. Ten mal spolu so svojou kapelou Sigmund Feud našliapnuté na solídnu hudobnú kariéru, no do jeho života vstúpila tragédia. Jeho priateľka a ich najväčšia fanúšička Cinta nešťastne zomrela a Rama sa uzavrel pred celým svetom na celý rok. Postupne však zistí, že Cinta od neho úplne neodišla. V jeho hlave s ním stále vedie dialógy a vďaka tomu má aspoň trochu pocit, že všetko je také, aké bolo. Lenže realita je úplne iná a Rama to postupne bude musieť pochopiť.

Veľmi musím v prvom rade tvorcov vyzdvihnúť za to, že sa rozhodli spracovať takto náročnú tému. Väčšina z nás už určite zažila stratu blízkej osoby. No v prípade, že išlo o niekoho, kto mal v podstate celý život pred sebou, bolí to ešte o to viac. O mentálnom zdraví by sa malo hovoriť viac. Najmä keď som si vedomý, že väčšinu problémov a trápení si ľudia nechávajú pre seba a skutočne sa uzavrú do svojej vlastnej ulity. Často si ani neuvedomujú, že potrebujú pomoc, že sa potrebujú s niekým porozprávať a vnútorne nejako spracovať jednotlivé udalosti.

V tomto ohľade hra zvolila veľmi dobrú cestu, pretože Rama má v tomto smere na výber. Počas mesiaca, v ktorom sa príbeh odohráva si sám môže rozhodnúť (väčšinou) ako so svojim dňom naloží. Môžete ísť na miesta, s ktorými sa vám spájajú určité spomienky so Cintou, navštevovať pravidelne terapeutku, stretávať sa s priateľmi, naviazať nové vzťahy a podobne. Jednotlivé rozhodnutia následne ovplyvnia aj celkový koniec, ktorý sa môže v mnohom líšiť. 

Je však nutné aj podotknúť, že scenár v tomto ohľade nepatrí medzi najsilnejšie, ktoré som mal možnosť vidieť. Oproti spomínaným Coffee Talk a What Comes After má Afterlove EP miestami trochu problém udržať pozornosť. Dôvod je primárne ten, že vo veľa ohľadoch pôsobí ako typická japonská dráma. Máme hlavného hrdinu, s ktorým sa rozpráva jeho zosnulá priateľka a snaží sa opäť postaviť na nohy a dať si do poriadku svoj život. V mnohých momentoch viac-menej viete odhadnúť kam sa niektoré situácie budú vyvíjať a je ťažké si následne v určitých momentoch vybudovať silnejší vzťah k jednotlivým postavám.

Nepomáha takisto fakt, že s členmi kapely sa môžete rozprávať len v naskriptovaných momentoch, ktoré vám hra určí. Nemôžete za nimi kedykoľvek zájsť a prehodiť pár slov, hoci by to určite vedelo v mnohom pomôcť. Pôsobí to potom akoby vzťahy s kapelou už boli vybudované a nemuseli sme na nich stavať. Lenže ako vaša manažérka a bassgitaristka v jednom Tasya povie, Rama odsunul svojich priateľov na vedľajšiu koľaj počas celého roku. To je dosť dlhá doba na to, aby vzťahy ochladli a bolo ich potrebné nejakým spôsobom budovať.

Vzťahy tak môžete rozvíjať len s postavami, ktoré slúžia ako potenciálne romantické línie. Tie vnímam v mnohom pozitívnejšie, nakoľko v nich je zachytené presne to, čo som od hry chcel. Vývoj. Ja som sa rozhodol pre vzťah s postavou Miry. Všetko začína ako obyčajné priateľstvo, ktoré v správnom momente môže prerásť v niečo väčšie. Najzaujímavejšie bolo, že Rama mohol Mire pomôcť prekonať jej vlastný vnútorný strach z vlastného zlyhania. Niečo, čo určite viacerí z nás veľmi dobre poznajú. Preto by som si prial, keby sme mali rovnakú možnosť aj pre vzťahy s vašimi kolegami z kapely.

Je treba však rozobrať aj najdôležitejší vzťah v celej hre. Veľmi sa mi páči nápad, že Cinta je neustále v Ramovej hlave a vedú spolu dialógy. Dokonca pôsobia aj veľmi uveriteľne a prirodzene. V prípade, že objavíte všetky spomienky, budete mať možnosť aj trochu lepšie zistiť aké to medzi nimi bolo a jednotlivé momentky sú veľmi milé a dobre spracované. Je dokopy len jedna maličkosť, ktorá mohla dopomôcť k tomu, aby ich vzťah vyznel silnejšie. Postava Cinty je totiž aj reálne nadabovaná a máme tak možnosť zachytiť jednotlivé emócie z jej hlasu. Ostatné postavy však dabing nemajú a jediné o čo sa môžeme oprieť sú nákresy postáv v danej situácii, z ktorých si máme vyvodiť, čo jednotlivé postavy prežívajú. Je tak škoda, že emócie v niektorých momentoch potom pôsobia len z jednej strany. Pretože čítať a pozerať nemá rovnaký efekt, ako počuť.

Prejdime teraz ale k samotnej hrateľnosti. V zásade ma ničím nejakým výraznejším neprekvapila. Budete s Ramom chodiť z miesta na miesto, rozprávať sa s postavami a z času na čas sa dostanete do jednej z dvoch dostupných minihier. V jednej budete doplňovať verše do textu pre skladbu, ktorú práve spievate, v tej druhej budete počas jednotlivých hudobných čísel musieť správne stláčať jednotlivé šípky, aby ste dosiahli čo najlepšie skóre.

Je fajn, že tieto pasáže sú často vylepšené príbehovými vsuvkami, ktoré im vedia dať väčšiu hĺbku, lebo často sú reálne zaujímavejšie, než samotné minihry. Ako príklad môžem uviesť, že keď Mira nevie ako správne predať svoje básne, Rama jej bude hrať na gitare, aby sa dokázala uvoľniť a priniesť niečo nové. Prednes básne s hudbou. Opäť je len škoda, že tieto časti nie sú nadabované, pretože by mohli opäť priniesť silnejší zážitok. Nechcem však, aby to znelo, že to vnímam ako nedostatok.

Naopak veľmi pozitívnou stránkou hry je jej hudba. Tým, že sa celý dej zameriava na hudobnú kapelu je potrebné, aby sme sem dostali čo najlepšie hudobné čísla. O tie sa postarala kapela L’Alphalpha, ktorá sem priniesla niekoľko skvelých hitov, či už po rytmickej, alebo aj po emocionálnej stránke. Za moju osobne najobľúbenejšiu považujem hit Tempuh, ktorý doslova dáva celej hre jej vlastnú identitu. Skvelá práca.

Po vizuálnej stránke si hra zachováva typický anime dizajn, no pôsobí, ako keby boli postavy a prostredia maľované trochu jednoduchším štýlom, čo hre dáva predsa len trochu zaujímavejší nádych. Nemá v sebe možno všetky nádherné farby japonského anime a pôsobí trochu amatérskejšie, no čo sa týka samotného mesta a niektorých svetelných efektov, myslím si, že hra rozhodne vyzerá veľmi pekne na pohľad. Tým, že príbeh pôsobí ako dráma z japonskej kinematografie, funguje to spolu veľmi dobre.

Na záver by som teda chcel ešte vzdať takto jeden finálny hold skvelému scenáristovi, ktorý toho síce veľa nestihol, no rozhodne po sebe zanechal pozoruhodné diela, na ktoré budem ešte dlho spomínať. Ako finálny projekt, na ktorom sa Mohammad Fahmi Hasni podieľal ako scenárista možno Afterlove EP nie je to úplne najlepšie čo po ňom ostalo, no napriek tomu v hre cítiť jeho rukopis. Minimálne čo sa týka otázok mentálneho zdravia a snahy zvládnuť životné situácie v súčasnom svete. Za jeho celoživotné dielo mu patrí veľká vďaka a som rád, že som mal možnosť sa s jeho tvorbou stretnúť.