Nejlépe hodnocené komentáře

Na začiatku nájde Gulia pri brehu jazera utopené telo svojej sestry Marthy, pričom tento moment odštartuje sled veľmi rýchlo plynúcich udalostí. Zápletka sa čoskoro začne zamotávať a to najmä po tom, čo Gulia prijme identitu mŕtveho dvojčaťa. Keďže je oblečená v šatách svojej sestry a má i jej talizman, ani samotná matka, prichádzajúca na miesto tragédie, nedokáže odhaliť pravdu. Prečo vlastne Gulia pristúpila k takému radikálnemu kroku a ukradla identitu inej osoby? To sa dozviete postupom príbehu, ktorý vám zaberie okolo 8 hodín. Odohráva sa ešte pred Marthiným pohrebom a po celý čas ste nútení behom niekoľkých dní obchádzať vystavené mŕtve telo Marthy, či už sa nachádza v hlavnej miestnosti domu, alebo v miestnej márnici, kam ste časom nútení zájsť. Tým tvorcovia explicitne vyjavujú, že mŕtva Martha je presne tým, o čo tu ide.

Súčasne sa v príbehu odvíja hneď niekoľko zdanlivo úplne odlišných línií. Od začiatku máme dočinenia aj s neskrývanou “ducharinou”, keďže na miestnom jazere, v ktorom skončila svoj život Martha, sa podľa miestnej legendy zjavuje duch takzvanej Bielej pani. Tá tam straší od chvíle, kedy ju násilne utopil jej žiarlivý milenec, neskôr obesený na maličkom ostrove uprostred jazera. Guliina opatrovateľka jej v liste naznačí, že práve duch Bielej pani jej môže objasniť, prečo sa Martha utopila a tak jej invokácia zaberá asi polovicu hry. Gulia však môže uzrieť ducha iba skrz fotoaparát, ktorý tak musí využívať na vybraných lokalitách. Súčasne ste nútení sa naučiť starý štýl fotografovania, takže zabudnite na automatiku: každú fotku ste nútení manuálne nastaviť.

To v praxi znamená nutnosť zvoliť vhodný film, následne vybrať ideálny filter, použiť v daných momentoch statív a potom ešte nastaviť aj použiteľnú clonu, fokus či vhodný čas samotnej expozície. Ako by to nestačilo, následne ste nútení zájsť do tmavej komory vo vile, vybrať papier a pomocou zväčšováku sa pokúsiť zvečniť fotku na papieri. Znie to pomerne komplikovane, ale musím napísať, že akonáhle sa na to adaptujete, čoskoro sa vám to preje do krvi. Okrem záberov, ktoré musíte zvečniť kvôli postupu v príbehu, však máte možnosť fotiť čokoľvek sa vám zachce.

Samotná hrateľnosť však okrem nevšednej funkcie fotografovania príliš neprekračuje hranice adventúrneho walking simulátoru. To znamená, že inventár je obmedzený, používanie vecí je jednoduché a občasné hádanky (napríklad dešifrovanie morzeovky na vysielačke) tiež príliš nezamotajú hlavu. Dôležitú zložku tvorí denník, kde sa vám aktualizujú informácie o vašom následnom postupe. Tradične je tu aj množstvo textu v podobe telegramov alebo novín, vďaka ktorým sa postupne dozvedáte aktuálne vojnové informácie. Samotná herná plocha, skladajúca sa hlavne z vily a blízkeho lesíka, sa dá skúmať dokonca i na bicykli, avšak začlenenie tejto možnosti som úplne nepochopil, keďže vzhľadom na menší rozsah nie je vôbec potrebná. Čaká vás aj kratučký výlet na loďke, pretože v istý moment ste nútení navštíviť ostrovček, kde bol obesený žiarlivý milenec Bielej pani.

Na nasledujúcich riadkoch by som chcel obrátiť pozornosť na očividné zdroje inšpirácií tvorcov. V tomto smere mi celý počin silne pripomínal hororovú snímku The House by the Cemetery od talianskeho režiséra Lucia Fulciho, vzhľadom k tomu, že aj tá spočiatku predstavila zdanlivo dôležitú duchársku líniu. Tá však bola v skutočnosti podružná, pričom nebadateľne sa celým dielom vinul zápach hnusu a dekadencie, či potláčanej sexuality.

Talianski hororoví režiséri neboli nikdy majstri skutočného hororu, ale vždy vynikali najmä vo vizualizácii výjavov extrémnej dekadencie a hnusu. A práve preto mi Martha is Dead pripomenula predovšetkým veľmi kontroverzný počin ďalšieho talianskeho režiséra, známeho pod umeleckým menom Joe D’Amato, ktorý uviedol v roku 1981 film s názvom Antropophagus. Ten taktiež zlučuje psychopatiu a extrémne surové násilie, i keď na rozdiel od neho sa kanibalizmu a  zvrhlej sexualite tvorcovia, našťastie, vyhli.

Po vizuálnej stránke prakticky nemám výhrad, oveľa horšie je to s technickým stavom. Počas hrania vyšli v rýchlom slede tri patche, no ani tie veľmi nepomohli a bol som nútený krútiť hlavou nad tým, v akom stave tento titul vyšiel. Keďže moja zostava spĺňala aj doporučené požiadavky, rozhodne som nečakal, že by sa takto správala na už osvedčenom a dokonca už aj mierne zastaranom Unreal engine 4. Proces prechádzania medzi dvoma poschodiami v dome bol občas utrpením, keďže FPS nemalo hanbu klesnúť až niekam k hodnotám 1 – 5 snímkov za sekundu a znižovanie vizuálnych detailov sotva napomáhalo. Tieto výkyvy rozhodne zamrzeli vzhľadom k tomu, že zasahovali do môjho vnímania inak pôsobivo vytvorenej atmosféry.

Martha is Dead je tak bezpochyby unikátnym a nevšedným závanom na poli videoherných hororových počinov. Prezentuje transgresívne a násilné scény, ktoré svojou mocou vyvolať zhnusenie prekonávajú všetko, s čím sme sa dosiaľ v rámci tohto žánru stretli. No zároveň treba podotknúť, že to nie je jediné, čím hra vyniká a vďaka čomu sa vám takpovediac zaryje do pamäti. Pozoruhodná atmosféra, komplexne vyobrazené dobové podmienky a viacero prepletených, rôznorodých motívov, akokoľvek nie vždy nedotiahnutých dokonca (typický príklad talianskej umeleckej školy) sú tým, čo tento titul vyvyšuje nad masu priemerných, šedivých kúskov, ktoré tento žáner doslova zaplavujú. Škoda však nezanedbateľných technických problémov a niektorých neskompletizovaných aspektov.

Forgive Me Father je v prvom rade brutálnou vyvražďovačkou na spôsob prvých dvoch častí série Doom, preberajúc herné mechaniky najmä týchto legendárnych hier. Dočkáte sa síce aj občasného skákania po plošinkách a vyhýbaniu časovaných pascí, ich účelom je však len oživenie hrateľnosti. Príbeh je až detinsky jednoduchý a v podstate ani nie je o čom písať. Hlavný hrdina (alebo hlavná hrdinka) zisťuje po príchode do mestečka, že všetci obyvatelia zmizli a jediné, čo po nich zostalo, sú krvilačné príšery. Samozrejme, takmer okamžite je vhodený do víru udalostí, vedúcich postupne až k odhaleniu zvráteného kultu. Ide samozrejme o námet v neskonalej miere preberajúci inšpiráciu z diela amerického spisovateľa H. P. Lovecrafta. Napísať, že tieto udalosti a faktory, ktoré k nim viedli, musíte vyšetriť, nie je vôbec presné ani správne, vy totiž ich musíte doslova vystrieľať.

Na začiatku treba zvoliť medzi dvoma charaktermi: kňazom, pasívnejším, opatrnejším charakterom a novinárkou, aktívnejšou a útočnejšou postavou. Osobne som si vybral kňaza, ktorý si postupne odomyká špeciálnu sadu schopností, odlišujúcu sa od analogickej sady novinárky. Kňaz tak postupne získava schopnosti ako liečenie pomocou kríža, dočasné zastavenie protivníkov pomocou akejsi zázračnej paličky, či krátkodobú nesmrteľnosť.

Hrateľnosť je rovnako prostá ako príbeh: prechádzate sa variabilnými levelmi, pričom popri ceste likvidujete všetko, čo sa vám odváži postaviť. K dispozícii máte pomerne pestrú paletu zbraňového arzenálu, vrátane obyčajného nožíka. V prvých hodinách som netrpel nedostatkom munície, ale čím viac som postupoval, tým rýchlejšie sa to začalo meniť, takže už v poslednom, štvrtom levely som si už musle dávať pozor na mušku. Ukladanie postupu je počas levelov tradične manuálne, dostupné len na vybraných miestach, kde sa usmieva opitý bezdomovec popri soche Veľkého Cthulhu.

Jednotlivé prírastky do arzenálu je možné vylepšovať prostredníctvom jednoduchého stromu schopností. Likvidácia oponentov zabezpečuje stály prísun skúseností a dostatočné množstvo skúseností odomkne bod. Na výber je medzi upgradom zbraní, zdokonaľovaním špecifických schopností, zväčšením zdravia, zrýchlením získavania skúseností a mnohými inými dispozíciami. V prípade kríža je tak možné zvýšiť jeho liečivú moc, predlžiť trvanie nesmrteľnosti a podobne. Všetky však stoja určitý počet takzvaných bodov šialenstva, ktoré sa akumulujú prostredníctvom likvidácie oponentov. Vyšší počet týchto bodov taktiež zaručuje vyššiu účinnosť palebnej sily.

Najmä v prvej polovici hry som nezriedka narážal na rozličné ústrižky denníkov, novinových článkov či úryvky z listov, majúcich za úlohu  trochu uviesť do deja, alebo len dokresliť vcelku podarenú atmosféru. No v posledných úrovniach sa tak dialo iba vzácne, keďže autori sa neskôr zamerali hlavne na pridávanie nových protivníkov a levelových komplexov. Mnohé zákutia skrývajú priehrštie popkultúrnych odkazov: je ich skutočne mnoho, pričom za zmienku stojí napríklad ohníček odkazujúci na slávnu sériu Dark Souls, motorovú pílu v lesnej chatke, odkazujúcu k filmu Evil Dead, čierny monolit Kába z filmu Space Odyssey, či dvere s nápisom Redrum, evokujúce horor The Shining, či videohru Max Payne. Dočkal som sa i zbierania obligátnych lekárničiek, munície a kľúčov, ktoré sú ďalšou podarenou narážkou na zlaté časy strieľačiek, kedy postup viedol výhradne skrz zamknuté, farebne odlíšené dvere.

Hlavným tromfom tohto počinu sú hlavne unikátna komixová štylizácia, zábavná, prehnane krvavá akcia a stúpajúca rozsiahlosť a komplexnosť jednotlivých úrovní. Ak som sprvoti konštatoval, že dizajn úrovní nie je silnou stránka autorov, neskôr som bol nútený tento svoj názor prehodnotiť. Posledné levely, pridané až v plnej verzii, boli totiž už skutočne prepracované a len vzdialene pripomínali úvodné, veľmi jednoduché  lokácie, obsahujúce koridory s minimálnym množstvom odbočiek. Zdá sa, akoby sa autori učili a zároveň zlepšovali za pochodu.

Samotná štruktúra kampane sa člení na štyri akty, z ktorých každý je zavŕšený unikátnym bossfightom. Všetci predstavujú akú-takú výzvu aj pre skúsenejšieho hráča a aby ste viacerých z nich porazili, musíte aspoň trocha taktizovať. Každý z nich má niekoľko fáz, takže súvzťažne s tým, ako bossfight napreduje, do tej miery očakávajte aj zmenu podmienok samotného boja.

Forgive Me Father tak naplnil moje očakávania a vďaka príjemnej kreslenej štylizácii ho môžem odporučiť nielen retro hráčom, ale tiež mladšej generácii, nezaťaženej nostalgickými spomienkami na staršie kultové tituly typu Doom či Quake. Na druhej strane však neočakávajte nič viac než svižnú, zábavnú a krvavú strieľačku, vhodnú najmä na odreagovanie od starostí bežného života.

Keď skrížite Lovecrafta s Romerom, tak vám vypadne Forgive Me Father. To je v skratke výstižná charakterizácia tohto počinu. Ak obdivujete tvorbu jedného alebo druhého autora, poprípade oboch, nemôžete byť z výsledku sklamaní. Tí zvyšní z vás by mohli hru aspoň vyskúšať.

Naratívne aspekty Ikai sú prosté, až triviálne. Ocitáte sa v koži mladej šintoistickej kňažky menom Naoko. Tej bola od vysokého kňaza miestnej svätyne udelená úloha nakresliť sériu magických pečatí, určených pre miestnych poverčivých usadlíkov, trpiacich strachom z démona, ktorému sa údajne podarilo preniknúť do našej úrovne reality. Zároveň jej oznámi, že opúšťa kláštor, takže ju na najbližšie dni ponecháva samotnú. Nasleduje otvorenie brán do podsvetia, ktorými začnú prenikať rozmanité temné bytosti, duchovia a démoni z japonskej folklórnej mytológie. 

Naoko nevlastní žiadnu zbraň a jedinú formu ochrany tvoria spomínané magické pečate. S ich pomocou je schopná magicky uzamknúť dvere, aby skrz ne nedokázala preniknúť žiadna sila, alebo ich nalepiť na rôzne prekliate objekty, čím spôsobí porážku niektorej entity, prepojenej s daným uvedeným prekliatym predmetom. Problém a určitá výzva spočíva v tom, že uvedené pečate sa stanú aktívnymi a účinnými iba vtedy, ak na ne nakreslí zvolený japonský písomný znak. V priebehu procesu kreslenia je však vystavená voči nepriateľským útokom, takže najvhodnejšie je sa pokúsiť namaľovať znak čo najskôr, prípadne striedavo meniť miesta kreslenia.

Samotný proces funguje na báze ručných ťahov štetcom, takže častokrát sa vám môže stať, že ak omylom potiahnete ruku nakrivo, výsledný znak bude deformovaný a tým pádom budete nútení ho kresliť znova. A keďže ste v strese z toho, aby vás neprepadla nejaká nepriateľská bytosť a teda sa snažíte maľovať čo najrýchlejšie (čo môže spôsobiť, že vaše ťahy nebudú také, aké by mali normálne byť), vo výsledku sa táto „minihra“ môže stať vcelku náročnou, ak, samozrejme, nie ste už dopredu vytrénovaní v kreslení počítačovou myšou.

Ikai vás však vrhne aj do situácií, kedy vám ani očarované pečate nepomôžu proti nepriateľovi a v takých chvíľach budete nútení sa skrývať. Treba však podotknúť, že takéto momenty sú v Ikai veľmi vzácne, takže na nejaký stres zo strachu pred odhalením alá Amnesia jednoducho zabudnite. Väčšina z nich je beztak nefunkčná a pôsobí skôr komickým dojmom. Príkladom môže byť „útek“ pred hadovitým démonom v okolitom lese. Tvorcovia zrejme očakávali, že sa budem prestrašene ukrývať v kríkoch, čo po väčšinu času ani nebolo nutné, keďže hadovi trvalo, kým sa mu podarilo spozornieť. Škoda, tento aspekt mohli tvorcovia určite viac vycibriť. Je jasné, že tým hororová atmosféra dostáva silnú ranu pod pás.

Najhodnotnejší aspekt hry tvoria bezpochyby stránky zvané Yokai, v tradičnom japonskom umeleckom štýle zobrazujúce a popisujúce fantaskné bytosti miestnych folklórnych legiend. Ide o klasické zberateľské predmety, rozhádzané kade-tade, častokrát ukryté na najrôznejších miestach. Vďaka nim máme možnosť sa oboznámiť s rôznorodými imaginatívnymi prvkami tradičných japonských legiend a taktiež presne zaradiť jednotlivých démonov a duchov, s ktorými sa stretne na svojej ceste. Okrem toho sa v hre vyskytujú aj klasické zberateľské objekty, väčšinou predmety, ktoré tvorili neoddeliteľnú súčasť vtedajšieho súkromného života. Posledný typ zberateľských predmetov tvoria listy, tie sú však rozmiestnené takým spôsobom, že žiaden z nich nemôžete minúť.

Hrateľnosť je v podstate tvorená prechádzaním medzi jednotlivými lokalitami, ukrývaním sa pred protivníkmi, kreslením pečatí, hľadaním zberateľských a občasným riešením hádaniek. Nič viac nám, bohužiaľ, Ikai nie je schopný ponúknuť. Inventár úplne absentuje, mapa taktiež a po niečom, čo by aspoň trochu pripomínalo denník, nie je ani stopy. Hrateľnosť je striktne lineárna, akurát v prostredí svätyne máte poväčšine k dispozícii akú-takú slobodu pohybu. Ikai je aj značne krátky, po štyroch hodinách sa určite podarí dospieť ku koncu.

Čo sa týka mojich dojmov z hrania, tie negatívne značne prevyšujú pozitívne. Žiadny aspekt, ktorý nám Ikai predstaví, nie vyslovene zlý, no takmer každý je nedotiahnutý a celá hra tak pripomína skôr obyčajné demo. Potenciál bol iste mohutnejší, tvorcovia však nedokázali využiť, trúfam si tvrdiť, ani len jeho tretinu. Ako som už uviedol, príbeh je prostý, jeho nejednoznačné vyústenie to len zhoršuje a koniec navyše pôsobí  nedotiahnuto. O nejakých dialógoch nemôže byť ani reči, všetky texty tvoria popisy k zberateľským predmetom, obsahy listov, a občasné monológy hlavnej hrdinky.

Hororová“ stránku tohto počinu je, rovnako ako celý Ikai, priemerná a väčšina  pokusov o jump-scary sa míňa účinkom. Z entít, ktorými je, ako ukazujú zberateľské stránky Yokai, šintoistická mytológia doslova preplnená, neuvidíme ani polovicu, pričom väčšina z tých, ktoré zahliadneme, sa tu iba mihne.

Moje rozporuplné pocity sa samozrejme premietnu aj do výsledného hodnotenia. Keďže všetko je v tomto počine dotiahnuté iba do pol plynu, tak aj moje hodnotenie reflektuje túto skutočnosť. Je to rozhodne škoda, keďže hororových adventúr, odohrávajúcich sa v prostredí stredovekého Japonska, nie je veľa, pričom táto téma by si iste zaslúžila pokryť schopnejšími vývojármi.