2010 Medal of Honor ukončil jednu éru, aj keď sa silou mocou snaží tváriť, že začína niečo nové. Dokonca až tak, že hra uvádza Frostbite engine (ten je použitý iba v multiplayeri, ktorého servery v roku 2024 už nefungujú, takže si tieto dve verzie hry neporovnám) pred úvodným introm, napriek tomu, že hru poháňa zo všetkých uhlov videný UE3 doplnený o dobové moderné fičrs. UE3 nezvláda otvorené svety ani ich ilúziu. Statické veľkolepé pozadia sú silno nepresvedčivou kulisou, a to jediné čo hrá hre do karát je fakt, že blízky východ vie byť napriek priestrannosti docela prázdny a jednotvárny. Je mi jasné, že hra nebola nijako zamýšľaná, ako open-world, od MoH sa pochopiteľne očakáva čistokrvná FPS, no stiesnenosť možností pohybu je tu abnormálne skľučujúca v kontraste s otvorenými scenériami a dychberúcmi horizontami. Tie dychberúce horizonty som zrnko prehnal, no pár výhľadov a pohľadov ma pristihlo sa pár sekúnd kochať. Grafika nie je zlá, virtuálne slnko i mesiac vrhajú na Afganistan dobré svetlo, no starší engine je poznať a nezreje nijako do krásy.
Štruktúra hry, v ktorej misie nasledujú po sebe chronologicky a dej rozložený do dvoch dní (+ prológ) je prima. Sledovanie deja a hranie za rôzne postavy je tiež ok. Trochu ma zmiatol výber misii v menu, kedy som si myslel, že hrám stále prológ, i keď som už bol asi v polovici kampane. Až tak fluidne po sebe misie nasledujú. Pači sa mi minimalistický, miznúci HUD, kedy na obrazovke nie je žiaden rušivý prvok, minimapa, ukazovateľ munície a to, že vidíte badge headshotu mi príde až zbytočné. Uznávam, že ma hra začala baviť, a keď skončila (deň 2. má iba dve misie, deň 1. šesť + dve spomínaný prológ), tak som len kukal, že to už je koniec? Rozjazd nie je najlepší a je hlavným dôvodom prečo som hru začal hrať v minulosti aspoň 5x a zakaždým ju vzdal pre iné, pútavejšie tituly. Prvá misia je mdlá, druhá tiež suchá a tu niekde som už možno nie len ja stratil interest a nadšenie. To by však bola napokon škoda, lebo hra sa rozbehne a sám seba som prichytil pri tom ako dobre som si zapoľoval na zástupy samovražedných nepriateľov. Oni by asi nemali byť samovražední, no vždy si poslušne dobehnú do ranu a veľmi sa vašim guľkám nesnažia skryť. Neviditeľné zóny, po ktorých dosiahnutí sa enemáci prestanú generovať mi silno vrátili PTSD flashbacks z World at War a pevne verím, že sa s týmto fenoménom budem stretávať v hrách už len menej. Príbeh je suchársko realistický s podareným záverom. Zbrane sú priemerné ako aj pocit zo streľby, sniper misie zaujímavé. Hudba je úplne parádna.
Máte radi FPS v reálnych kulisách a hry z éry 2005-2010? Pridajte si 10% k môjmu hodnoteniu, tu už to začína byť cítiť nostalgiou.
Pro: Afganistan v rámci možností enginu, hudba, čistokrvná a zároveň uveriteľná FPS
Proti: zhrnuté v komentári