Nejlépe hodnocené komentáře

Hlavný príbeh Fallout 3 je prirodzenejší ako ten z New Vegas o akomsi podivnom žetóne, ale určite slabší ako vo Fallout 2. Ako to vidím ja:

Po tom, čo zabijem otca mojej najlepšej kamarátke, opustím svoj Vault pod zámienkou hľadania vlastného otca, ktorý sa vybral zachrániť ľudstvo vyčistením zdrojov pitnej vody. Keďže cieľ tejto jeho zvláštnej snahy nepovažujem za dôležitý, zaujímavejšie pre mňa bolo len tak sa motať po pustatine a objavovať nové lokácie, ktoré ponúkajú viacero zábavných skrytých questov (napr. v Andale) a vedľajších questov (vampíri v Arefu, paničky v Tenpennyho věži - tých čo sa dalo som vďaka silnej dovednosti řeč z veže vyštval, potom som zabil ghulov a aj Tenpennyho; ale najmä quest v Oáze plnej zelených hájkov - top miesto celej hry! Harolda, jediného užitočného človeka v hre, ak nepočítam seba, som nechal rásť a siať život). Regulátorom v ich supertajne skrytom a zabezpečenom velíne (vtip) som predával prsty po desiatkach. Bolo by ich aj viac, ale s dovednostmi Těžké zbraně 100 (+) a perkami Lepší kritický zásah, Krvavý masakr, Šikovnost, je niekedy zvyšky tela obete nemožné nájsť. Môj ďalší obľúbený perk je Přítel zvířat, avšak ten má aj muchy, napríklad keď sprevádzam otrokov k Pamätníku a zaútočia na nich divoké psy. Trhalo mi srdce strieľať ich viac ako strieľať drzé deti v Little Lamplight. Robím si srandu, tým deťom som neskrivil vlások, opravovali mi lacno zbrane.

Väčšinou sa vôbec nezaoberám tým, či ma nejaké NPC v hre označí za zápornú alebo kladnú postavu. Veci riešim svojim šarmom, reč a charizma je to prvé, na čo si prispievam. Nepožívam alkohol, neberiem drogy, ale to sú jedny z mála vecí, ktoré robím inak ako v reály. Hrám podľa svojho vlastného zváženia situácie, som prirodzený hrdina/hrdinka. Ani Megatunu som nevyhodil do vzduchu. Keď má človek dostatok prostriedkov, nie je dôvod uchyľovať sa k extrémnym činom, veď s perkom Kanibal sa jedlo okolo vás len tak hemží. Energiu si môžem dopĺňať napríklad aj pitím zelenohnedej vody z hajzlovej misy dvesto rokov nečistených staničných záchodov. Žiadne zábrany. Zatiaľ, čo otecko James čistil vodu, aby zachránil ľudstvo a iste si pri tom pohmkával tie svoje obľúbené citáty z Biblie, ja som hľadal prostitútky, tešil sa z poznávania sveta a jedol deti, držiac sa podnetných rád z obrazovky pri načítavaní "Když nechceš, aby ti nepřítel utekl, zlam mu nohy".

Chuť mi do toho pridávala skvelá atmosféra sveta, v ktorom už neplatia žiadne pravidlá. Najlepšiu postapo atmosféru má predmestie - Chryslus, Takoma a tak, proste okolie centra, no skutočnú silu v pozitívnom slova zmysle predstavuje pohľad na Biely dom. Blúdenie v labyrintoch kanálov, podzemných chodieb a jaskýň síce dokáže vyčerpávajúco zmiasť orientačný zmysel, no atmosféru príbehu hry umocňujú práve aj tie zápisy v niektorých termináloch, napríklad tie vo Vaulte 87, oplatí sa to čítať. Presným opakom sú zbytočné, až nezmyselné lokácie, ako Girdershade. To je tá osadka, kde býva závisláčka na Nuka-Cole Quantum a jej sused Ronald, s ktorým som sa mohol vďaka perku Černá vdova dohodnúť na trojke, keď nájde v Pustatine nejaké Coly, no už sa nevrátil. V podstate sa nečudujem, keď okolo behajú párači, medvedíky yao guai a vojaci Enklávy a oni tam nemajú ani bránu, je to jedna z dier hry. Neuspel som ani u Hořkopívy v Big Towne, to mi bolo ľúto, vo Vegase je aspoň Joana, ale tu nič (Novu nepočítam).

Inak, dier je v hre viac. Keď z mŕtvoly nájazdníčky zvlečiem ľahkú zbroj, pod ktorou evidentne nič nemá (Nájezdnická zbroj s bodlinami), a ona má zrazu na sebe tielko, preto nesmú chýbať nejaké tie základné užitočné mody na vylepšenie, ako Breeze's FO3 Males, Dimonized Type3, KillableKidsOptional. Alebo, v Podsvětí som pomocou mezmetronu nechal zabiť Ahzrukha. Zastrelil ho sám Charon. Potom prídem za Charonom a on ma odbije "Promluv si s Ahzrukhem". Tak, to boli posledné Charonove slová. Nevadí, ako parťáka som získal paladina Crossa. Alebo paladinku, ja ani neviem, je to nejaká transka, musel som jej obliecť energohelmu aby som sa na ňu nemusel pozerať. Samozrejme, na prvom mieste je u mňa vždy môj verný spoločník Dogmeat alias Žeryk.

Veľmi vítaná je absencia respawnu predmetov, čo umožňuje odložiť si zbraň, muníciu a čokoľvek hoc aj v kapse mŕtveho dieťaťa a tá vec tam proste bude hocikedy. Alebo sa vrátiť k mŕtvole, u ktorej som si pamätal, že má niečo, čo potrebujem, a ono to tam bude. Toto je v porovnaní s inými hrami, kde všetko mizne, obrovské plus. Na druhej strane, najväčším failom hry je robot Liberty Prime, sťa symbol manifestácie sily USA. Pritom, pri jeho finálnom (a jedinom) ťažení by boli účinnejší piati rytieri s raketometom, traja s "tlusťochom", alebo jeden wastelander ako ja.

Fallout je v podstate niečo ako simulátor budúcnosti. Následky choroby s názvom civilizácia sú vykreslené pomerne realisticky, pohľad na spustošenú krajinu pôsobia celkom depresívne (aj vďaka nepretržitej postapo ambient hudby ktorá psychologicky udiera na podvedomie človeka), aj keď vízia ľudských stád v znesiteľnejších počtoch sa mi neprieči. Hlavný príbeh naberie na obrátkach až po dokončení simulátora vo Vaulte 112 - keď sa ocitnem v spomínanom Vaulte 87 a potom sa budem prebojovávať po boku Bratstva k Čističke. Keby som Čističku nastavil tak, aby pitná voda tiekla do húb jedincom druhu, ktorý zničil vlastnú planétu, bol by som psychopat. Škoda, že v Čističke nezadať kód (spôsobiť výbuch) nemôžem, ak chcem hrať Broken Steel, a tak som dal do vody aspoň ten vírus. Nie nadarmo je meno mojej pankáčky Nemesis.

Pri Falloute som zabil aspoň 200 hodín svojho života. Raz sa za to budem nenávidieť.